pôvodne vraj chcel prepísať klavírne dielo španielskeho skladateľa Isaaca Albéniza Iberia, ale nevedel sa dohodnúť s majiteľmi práv. Tak, skôr ako cvičnú skladbu, napísal krátke dielo na základe španielskeho tanca bolero. Či s ním bola Ida Rubinstein spokojná, nevedno. V každom prípade uvedenie diela v novembri 1928 v choreografii Bronislavy Nižinskej na doskách Parížskej opery odštartovalo odvtedy nemenný, dodnes trvajúci úspech Ravelovho diela.
Bolero je skladba, na ktorú sa živelne pohybuje aj „netanečník“. Ono je jednoducho také. Nemenný rytmus španielskeho tanca bolero, dokonca nemenná melódia by dávali tušiť, že ide o dielo jednoduché, ale nie. Formálne je totiž skôr inštrumentálnou variáciou, ale orchestrálne veľmi pestrou, neobvyklou – a tiež nie je jednoduché ju interpretovať. Stupňovanie od pianissima až po fortissimo je vlastne štvrťhodinové crescendo – čím pripomína rituálne tance primitívnych kmeňov až do extázy. Podľa slov, ktoré sa pripisujú Erichovi Frommovi, na rozdiel od primitívnych rituálov však európsky hudobník na vrchole dielo ukončí, „čím sa láska stáva nekonečnou“.
Presne to chvenie primitívnych rituálov je charakteristické pre Bolero. Stupňuje sa v ňom totiž nielen sila, ale aj vášeň.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.