rok 2004, Ruskovce. Na pódiu predomnou stoja štyri ťažko rozpoznateľné figúrky, zamaskované v charakteristických prevlekoch — kúpacie čiapky, lyžiarske okuliare a oranžový plášť. Gitara, basgitara, bubny, trombón. V obecenstve možno nie všetci chápu, o čo ide, že ide o programovú recesiu, ktorou sa kapela vyznačuje, ale po prvých tónoch skladby „Laska moja de si“ sa rozplynie aj posledná neistota — niet pochýb, pred nami stojí kapela Chiki liki tu-a.
Rok 2024, Bratislava. Rozprávam sa s Martinom Višňovským, basgitaristom, spevákom, spoluzakladateľom a pôvodným členom Chiki liki tu-a. „Ruskovce si pamätám úplne presne, to bol rok 2004, deň predtým sa nám pokazilo auto a museli sme ho nechať v Nitre. Požičali sme si iné a bol to celkovo vtipný výjazd, riešili sme popri tom všetkom aj to auto, takže od toho šťastia, že sa všetko podarilo a zahrali sme koncert aj v Ruskovciach, sme sa s Petruškom patrične sundali. To si pamätám, že nám bolo celkom fajn na druhý deň, boli sme viac než spokojní so sebou. A to sme ešte museli ísť niekde hrať. Bol to jeden z tých vtedajších koncertov, ktorý bol výborný v tom, že ľudia poznali iba tú jednu skladbu, Laska moja de si. A keď sme hrali, tak počas celého koncertu si niektorí mysleli, že sme predskupina. Až keď som nakoniec povedal, že to sme my, a zahrali sme Laska moja de si, tak až vtedy ľudia nabehli, že veď to oni sú! A to bolo celé, zahrali sme poslednú skladbu, a koniec. Bomba. A potom bola diskotéka.“
Bola som aj na koncerte v roku 2019, na ktorom sa kapela slávnostne lúčila s posledným kúskom už notoricky známych kostýmov – oranžovým plášťom, v ktorom ešte Martinova mama učievala výtvarnú.
Chiki liki tu-a rozhodne možno označiť za koncertnú kapelu. Nielen preto, že koncertov počas svojej 30-ročnej existencie odohrala cez 1400 po celej Európe. Každý koncert je okrem hudby aj (často recesistickým) zážitkom a výmenou energie medzi kapelou na pódiu a publikom. Práve koncert v Ruskovciach patrí do šnúry najhustejších koncertných vystúpení - v priebehu pol roka vtedy kapela odohrala 120 koncertov. “Vtedy to bolo prepálené extrémne. Ale my sme nemali nič iné na robote. Keby sme boli doma, tak sme v meste, dakde v krčme, a popri tom si sem-tam zahráme. Takto sme mohli byť v krčme non-stop a hrať. Ale hlavne v tom období sa prejavil u toho publika taký zlozvyk, že nám začali platiť za koncerty. No a ten zlozvyk trvá dodnes. Tým pádom vlastne predtým sa nám nikdy nič nezvýšilo, ale zrazu nám začalo aj kebyže trochu zvyšovať a to bola bomba. Vtedy sme si uvedomili, že to funguje, že to začína fungovať.”
Slovu recesia sa pri popise Chiki liki tu-a len ťažko vyhnúť. Už samotný vznik kapely bol recesiou, ktorá vyplynula z uvoľneného spoločenského ovzdušia.
„Pipo, bubeník, bol môj spolužiak na strednej škole, už vtedy začali padať okolo toho debaty. Vtedy už celkovo v krajine bol taký boom, že už ťa nemohli zatknúť policajti, keď odohráš koncert, čiže ľudia na strednej škole alebo keď niektorí chceli ísť na vysokú, už sa nebáli toho hrať hudbu, lebo z toho neboli už žiadne následky,“ vysvetľuje okolnosti vzniku Martin. „Boli už hudobné prehliadky a presne na takejto prehliadke to celé vzniklo, volalo sa to u nás Rocková Liga. Tam sme sa stavili so spolužiačkou z bohatej rodiny, že nám musí kúpiť drahý alkohol, keď odohráme taký koncept ako ten náš budúci rok na tom podujatí. Taká mini stavka, že keď môžu hrať tieto kapely, čo tam boli, tak aj my nacvičíme hocičo podobného druhu a zahráme na koncerte. Odohrali sme, alkohol sme nevideli, ale kapela vznikla, čiže už to fungovalo.“
Čaro a úspech kapely do veľkej miery spočíva aj v prekvapení. Hudobne ide o vyhratých muzikantov, texty nie sú účelové, vykonštruované na efekt, naopak, často sú hravé a nečakane vypointované. Zaujímavý a charakteristický je aj prejav, ktorý sa už od začiatku líšil od toho, čo väčšina slovenskej hudobnej scény ponúkala.
„Najskôr to bol len hlas, divný hlas. Vôbec sme ešte nemali žiadne texty, ani sme nehrali ako keby naozaj koncert. To bol nejaký fiktívny motív, ktorý sme opakovali, a ja som tam divným hlasom robil nejaké zvuky. A to celkom fungovalo, proste tenký piskľavý, otravný hlas, bol som prekvapený, že to funguje. Texty prišli až postupne. Ja som mal výhodu, lebo aj v rodine, cez staršieho brata, som mal blízko k muzikantom, ktorí vedeli urobiť normálny text, čiže som mal náskok trochu, mal to v hlave zoradené, že čo je asi ten text, jak by to asi malo vyzerať. No a to bolo celé. Hlavne v takom veku o láske nebudeš spievať, čiže jasné, že budeš spievať o veciach, ktoré ťa napadnú ako prvé. A chlapci mali podnety rôzne, rôzny výkrik, hocijaký. Niečo sa zakričalo alebo z toho bola nejaká veta a mňa to zaujalo a začal som to dokončovať. Začal som pridávať ďalšie slová. A tak postupne to išlo, až z toho vznikli texty. Bolo pekné, že keď potom vznikla tá prvá nahrávka, tak niektorí povedali, že tie texty dávajú zmysel. Tak som sa potešil, hovorím si, cipana, bol som taký šokovaný. Lebo to, že to dalo zmysel mne, to som chápal, ale že to dalo zmysel nikomu ešte inému, tak to ma prekvapilo dosť.“
Väčšinu textov píše Martin, niektoré, najmä na zatiaľ poslednom albume sú dielom už bývalého člena Ľuboslava Petrušku. Zaujímavým je aj proces tvorby jednotlivých skladieb, spravidla ide o hudobný motív, ku ktorému až neskôr vzniká text. „Myslím si, že jednoduchší proces je mať text, a potom urobiť muziku. Ale nám to vždy išlo lepšie naopak,“ hovorí Martin. „Tá hudba bola taká iná, a to vo mne niečo evokovalo. A keď mi napadne niečo, čo je úplne naopak k tej hudbe, vtedy mám z toho dobrý pocit. Hneď sa z toho začnem smiať, že keby som počul takú hudbu a spievalo by sa o tomto, tak by som mal z toho radosť. Že vlastne úplne to odbočuje od toho, čo ti evokuje tá hudba. Svojím spôsobom ťa to trochu vyruší, ale snažím sa to robiť tak, aby ťa to vyrušilo čo najmenej. Vtedy ma to baví. Veľakrát sa stalo aj to, že nikto nevedel, aký je text, lebo zásadne v skúšobni nemáme mikrofón na spev. Tak boli aj také nahrávania, keď sa kapela dozvedela, o čom spievam, až keď sme to nahrávali. Čiže celý čas si mysleli, že tá skladba je úplná pitomosť. A potom, keď počuli, čo spievam, tak im to prišlo, že to je zaujímavé. A dostal som pochvalu.“
Osadenstvo kapely sa počas 30 rokov existencie zmenilo niekoľkokrát. Pôvodnú zostavu s Martinom Višňovským postupne doplnili a obmenili Peter Šima, Marián Ivan, Tomáš Višňovský, Tomáš Paľo, Ľuboslav Petruška a Stanislav Sninský (aka Raptor Koch). Aktuálnu zostavu tvoria bratia Martin a Tomáš Višňovskí a Raptor Koch.
„Ľubo bol veľmi dôležitý člen kapely. Rozhodol sa, že už nechce hrať, a my sme to zas tak cítili, že my by sme aj pokračovali. A keď už padlo to rozhodnutie, tak sme hľadali všelijaké varianty, až sme zobrali Raptora. Už to, že to vôbec Raptor ustál, je zázrak, lebo po Ľubovi by to nechcel zobrať nikto,“ vysvetľuje Martin a približuje aj budúcnosť kapely a nasledujúci album. „Tá rytmika, vôbec komunikácia, aj na pódiu, to, aby sme sa aspoň trochu dali dokopy, to trvá nejaký čas. Teraz už je to, chvalabohu, v tom štádiu, že už o sebe vieme, odohrali sme 100 koncertov, už sa to začína podobať na kapelu a už sa to začína rysovať. Dostávame sa k nahrávke, vypočujeme si to a podľa toho zistíme, či už sme naozaj kamaráti alebo či ešte musíme popracovať na našom kamarátstve. Ale myslím si, že už asi sme.“
Zrod Chiki liki tu-a kapela ráta od prvého koncertu. Bolo to 22. marca 1995 v prešovskom PKO. Práve tam, presne o 30 rokov neskôr, 22. marca 2025, zahrá kapela Chiki liki tu-a opäť. S množstvom hudobných hostí, s ktorými za dlhé obdobie svojho pôsobenia spolupracovala, oslávi okrúhle výročie. Martin Višňovský trávi posledné dni pred výročným koncertom okrem spomínania prípravami. „Je to pekné obdobie teraz, lebo je strašne super, keď sa teraz za seba pozrieš a povieš si, že 30 rokov, do prdele, tak to je sranda. Ako rýchlo to prejde. A teraz sa z toho strašne teším, ale už som preklopený do toho momentu, že sa oveľa viac teším na tie ďalšie roky. Lebo to spomínanie je krásne, ale je to trochu jak na pohrebe. Aj ten koncert bude trochu ako hráme jubilantom. Však my sme jubilanti, budeme mať hostí, a vlastne oni budú hrať pre nás. My si zahráme len tak, aby sa nepovedalo.“
Zdá sa teda, že kapela Chiki Liki Tu-a sa to ani po 30 rokoch nechystá zabaliť. S novým členom nabrali novú energiu a nové impulzy. Koncerty ich bavia a, čo je tiež dôležité, chystajú aj nový album.
„Aj o konci určitých kapiel rozhodujú istým spôsobom minimálne na 50 % aj fanúšikovia. Lebo keď tí fanúšikovia to majú u prdele, tak ak máš sebareflexiu, nie je dôvod úplne s tým bojovať. Treba to nechať tak a vymyslieť si nejaký iný životný príbeh,” hodnotí Martin. “Ale u nás je zatiaľ šanca, že by sme ešte mohli nahrať nejaké skladby. A kým máš v hlave, že nahráš ešte nejaké skladby, tak sa oplatí tú kapelu udržať. Keby si mal pocit, že už vlastne fakt nemáš pred sebou žiadnu ďalšiu variantu, tak to musí byť ťažké. Musí byť ťažké s tým fungovať, že si istý, že už nič nenahráš, ale ďalej hráš tie koncerty. To musí byť ťažká situácia.“
Chiki liki tu-a má za sebou 30 bohatých rokov. Zvedaví sme aj na tie ďalšie – nech naďalej rušia svojím originálnym, štýlom a prejavom. Nech vám to hrá, chalani.
Skupina Chiki liki tu-a oslávila svoju tridsiatku na koncerte v prešovskom PKO v sále U čierneho orla.
Základná zostava domácich:
- Martin Višňovský – basgitara, spev
- Marián Ivan – gitara
- Tomáš Paľo – trombón
- Tomáš Višňovský – bicie
- Stanislav Sninský – gitara
Hostia: Michael Kocáb, Michal Kaščák, Lasky, Braňo Jobus, Ali ibn Rachid, Karpatské Chrbáty, B.D.H.S., Edo Klena, Martin Husovský, Raťafák Plachta, Ján Višňovský, Jozef Mičko