Bristol na Záhorí

„Choďte do stredu dediny, tam vás budem čakať,” hovorí Richard Čermák, keď mu do telefónu hovorím, že sa spolu s fotografom Borisom Némethom blížime k Moravskému Svätému Jánu. Je sobota pred obedom, ľudia sa venujú záhradám, niektorí majstrujú okolo svojich domov. Ani sme nestihli nasať atmosféru tejto záhoráckej obce a jej preškrtnutý názov na dopravnej značke nás upozorňuje, že ju opúšťame. Stred dediny sme si nevšimli. Tak sa otáčame a ideme naspäť, odbáčame z hlavnej cesty a neďaleko šenku Ostrá píla zbadáme Richarda, ktorý nás nasmeruje k obecnému domu kultúry. Sídli v ňom starosta obce, informačná kancelária, matrika, do nosného múru je zabudovaný bankomat. My však zostupujeme do suterénu. Tam je Gergaz.

centrum rozbitého skla

„Tu v Moravskom Svätom Jáne boli vždy aspoň dve alebo tri kapely,” hovorí Richard Čermák, v hudobnom svete známy ako GLGN, mladý muž v mikine, ktorému ani hustá čierna brada nepridáva na veku, keď zídeme do suterénnych priestorov domu kultúry. „Vlado hral v jednej z tých kapiel, ktoré nám ukázali, že hudba sa dá nielen počúvať, ale aj robiť. Chodili sme na ich skúšky, občas sme zobrali do ruky nejaký nástroj a skúšali na ňom niečo zahrať.” Vlado, ktorého Richard spomína, je Vlado Škubla, ktorý nás už čaká v „kancelárii” hudobného vydavateľstva Gergaz. Je to vlastne jedna úzka miestnosť so stolovým futbalom a reproduktormi na jednej strane, dvoma stolmi a pohodlnými kreslami na strane druhej. Keď sme prišli, Vlado, ktorý ako DJ používa meno jablkonosic, sedel pri otvorenom laptope, na ktorom pripravoval na streamovanie najnovší „release” Gergazu, ktorým je album Rieka Jureša Líšku z Novej Dubnice, známeho pod umeleckým menom Fallgrapp.

„Boli sme progresívnejší,” hovorí Vlado, ktorý je o pár rokov starší než Richard. „Predtým sa tu hral hlavne bigbít napočúvaný na Morave – Black Sabath a podobné veci. My sme už počúvali inú hudbu. Zháňali sme si muziku, boli sme ovplyvnení novšími kapelami, zaváňalo to alternatívou. Hrávali sme v Orlovni v Skalici, na Záhorí. Kapela sa volala Centrum rozbitého skla.”

Vlado po nejakom čase z kapely odišiel a spolu s kamarátom začal v roku 2002 práve na mieste, kde sedíme – teda v podzemí domu kultúry – robiť hudobný klub. „Bolo to niečo ako Nu Spirit alebo Subclub, iba menšie,” spomína Richard. „Hrávala sa tu elektronika, drum and bass, techno, hrávali tu kapely. Na dedinu to bola silná káva. Začali sem chodiť ľudia vlakom z Bratislavy a z Česka, mnohí vyobliekaní v kožušinkách, aké vtedy nosila klubová mládež.” Ten klub sa volal Gergaz.

klub Gergaz

Klub fungoval len jednu sezónu. Vlado nám ukazuje programové letáky z rokov 2002/2003. V Gergaze v tom čase hral Gabanna, Tibor Holoda, skupiny Veneer, Rajneesh alebo Puding pani Elvisovej, pravidelné večery boli venované reaggae. Krátke trvanie bolo spôsobené problémami s miestnymi obyvateľmi. Prekážal im hluk, sťažovali sa na neporiadok (ako to už na Slovensku býva, v prípade miestnych pohostinských zariadení im to neprekážalo), šírili sa fámy o tom, že sa v klube predávajú drogy.

„Ten klub nás všetkých ovplyvnil,” hovorí Vlado, ktorý v klube Gergaz robieval rockotéku.„Začali sme sa baviť s dídžejmi, čo sem chodili, skúšali sme sami niečo hrať na gramofónoch,” spomína Richard. „Začali sme sa viac zaujímať o hudbu, mnohých z nás to nasmerovalo. Asi by sme sa k hudbe skôr či neskôr dostali aj sami, no takto k nám prišla rovno domov.”