františek Švantner napísal román Nevesta hôľ v roku 1946. Hoci ide o zásadné dielo slovenskej lyrizovanej prózy či „naturizmu”, plné vášne, tajomstva, magických nálad, spirituality a erotiky, boli doteraz len dvaja režiséri, ktorí sa ho pokúsili dramaticky spracovať: nedávno zosnulý režisér Martin Ťapák vo filme z roku 1971 a Roman Polák, ktorý Nevestu hôľ inscenoval najprv v roku 1986 v Martine, a teraz, uprostred „slovenskej sezóny” v Činohre Slovenského národného divadla.
horehronský naturizmus
Dôvodov, prečo sa Švantnerovo vrcholné dielo málo inscenuje, teda prečo ho okrem Romana Poláka zatiaľ nikto divadelne neadaptoval, je viacero. V prvom rade ide o prózu „lyrizovanú”, teda román, v ktorom je atmosféra prostredia – toho veľkého v divokých horách, aj toho vnútorného v mysliach a srdciach ľudí – rovnako dôležitá ako príbeh. Ide tiež o literatúru plnú mnohovrstevnatých symbolov – Veľký zvon nie je iba majestátna hora, ale aj duchovný, náboženský symbol, podobne Kotliská, nad ktorými sa vznáša hmla, často z nich syčí para a vyšľahujú plamene. To všetko sú veci, o ktorých sa dobre píše, na javisku sa však inscenujú ťažšie. O tom, že Švantnerov román je z viacerých strán otvorený, ani nehovoriac: autor rád čitateľa vovádza do dramatickej situácie, znepokojí ho, otvára mu dvere do tajomstva – a nechá ho tam v neistote a magickej atmosfére. Nakoniec, práve preto, pre tú tajomnosť, pre tie naznačené, no nevysvetlené hĺbky je Švantner vzrušujúci.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.