martin a Ľuboslav zavítali do redakcie nášho časopisu v rámci malej promotúry po médiách v Bratislave, v ktorej rámci propagovali svoj nový radový album Slzy tvý mámy, Šedivý a spol. Piata platňa tejto prešovskej trojice (bubeník Tomáš Višňovský zostal doma) je špeciálna aj v tom, že medzi ňou a Dvojkilometrovým jeleňom z roku 2005 ubehlo desať rokov. To je veľmi dlhý čas. Pri iných kapelách je medzera zapríčinená nezhodami alebo rozpadom, no trojica vnútri nepotrebovala zaplavovať svet novými pesničkami, keď tie staré fungujú na koncertoch stále rovnako dobre.
Jedna vec sa u Chiki liki-tu-a za posledné roky zmenila. Na začiatku boli recesistickou partiou mladých ľudí, ktorí sa chceli hlavne zabávať, no časom sa naučili ovládať svoje nástroje do takej miery, že sa vyprofilovali do jednej z najlepších slovenských kapiel.
A čo je najdôležitejšie, trojica nikdy neprišla o svoj čarovný humor, vychádzajúci z naklonenej východniarskej reality. Viacero muzikantov odišlo na Západ s vidinou úspechu, no kapela, ktorej členovia stále rozprávajú sympatických šarišským akcentom, sa najlepšie cíti doma, v Prešove.
.speváčka Petruška
Na tejto prešovskej alternatívnej skupine je zvláštne takmer všetko – pesničky, koncerty, kostýmy a nakoniec aj jej príbeh. Ten sa začal písať v roku 1994 na košickej prehliadke amatérskych skupín Rocková liga, ktorej sa ako divák zúčastnil so svojimi spolužiakmi aj Martin Višňovský.
„Bola tam jedna kapela. Nevedeli hrať, aj texty mali veľmi zlé,“ spomína basgitarista a pokračuje: „Napadlo nám, že keď to môžu robiť oni a nikto im neublíži, tak môžeme aj my,“ spomína Martin a dodáva: „Tam sme sa stavili s jednou našou spolužiačkou, ktorá nám doteraz drží fľašu pálenky, pretože sme jej tvrdili, že o rok budeme hrať aj my. Tak sme si založili vlastnú skupinu.“ V tom čase ešte Ľubo s kapelou nehral, no podľa Martina bol slávny ešte skôr, než Chiki liki- tu-a začali existovať. Višňovský dodáva, že to bol vôbec najmenší človek, ktorý sa v šarišskom regióne pohyboval na pódiu – bolo ho síce počuť, no bol taký malý, že si ho tam málokto všimol.
„Áno, bol som hviezda,“ priznáva Ľubo. „Ale vtedy som ešte nevystupoval v mužskom rode. V českom hudobnom časopise Rock and Pop vyšla recenzia na demo našej kapely. Napísali, že výborná muzika a výborná speváčka. Tá speváčka, to som bol ja. Nepadlo mi to veľmi vhod, pretože vtedy som bol Jim Morrison, ak si dobre pamätám. Volali sme sa Herakon. Mal som vtedy jedenásť rokov, takže si viete predstaviť, ako to muselo znieť. Nemal som zmutovaný hlas.“
.ladí-neladí
V prvej verzii Chiki liki-tu-a hrali Martin Višňovský, Marián Ivan a Peter Šima. Neskôr sa k nim pridal Martinov mladší brat Tomáš, ktorý pôvodne hral na akordeóne, ale nebolo ho na skúškach počuť, tak prešiel na klávesy. Ani tie ho veľmi nebavili, pretože chcel byť bubeníkom a hlavne, ako hovorí Martin, „chcel byť slávny“. Kapelu neskôr doplnil Tomáš „Maco“ Paľo na dychových nástrojoch. Okrem toho robil na pódiu kliky a tancoval.
Začiatky boli ťažké. Nevedeli, že nástroje si treba pred skúškou naladiť a tie musia ladiť aj medzi sebou. „Potom sa stal zázrak. Kamarát nám prezradil, že struny basgitary by mali byť rovnako naladené ako na gitare. Od toho momentu sme už boli nezadržateľní,“ dodáva basgitarista, ktorý s Chiki liki tu-a v roku 1998 nahral prvú demokazetu Nezatváraj Milan dvere.
Medzitým Martinov brat Tomáš založil skupinu s Ľubom Petruškom, z ktorej gitaristu v roku 1998 nakoniec draftovali po tom, čo pôvodný člen odišiel, alebo ako oni hovoria, „emigroval“ do USA. Martin dnes priznáva, že pôvodne s ním hrať nechcel, pretože Ľubo v minulosti vystriedal desiatky kapiel. Bál sa, že sa na nich po dvoch mesiacoch vybodne. Našťastie, Petruška bol už vtedy fanúšikom Chiki liki tu-a. Páčilo sa mu, že kapela hrala úplne inú hudbu ako ostatné lokálne skupiny a svojím výzorom absolútne kontrastovala s okolím, kde vládol metal, nášivky a vybíjané opasky. „Zrazu prišla skupina, ktorá vyzerala akoby spadla z nebies. Vôbec sa nesnažila hrať hudbu, ktorá bude znieť ako ich vzory. Ako vyzerali? Otrasne. Ako traja čučári, vlastne dvaja čučári a jeden športovec,“ vysvetľuje gitarista.
.vzor underground
Od prvých koncertov kapela zaujala svojou výstrednosťou a bizarnou hudbou, v ktorej sa miešali rôzne hudobné štýly. Otázka, čo to vlastne kapela hrá, zostáva dodnes nezodpovedaná. Každý z nich počúva úplne inú hudbu, čo je možno hlavným dôvodom, prečo sú ich pesničky tak ťažko zaraditeľné.
Rock? Alternatíva? Funk? Disco? Pop? Občas znejú aj ako Red Hot Chili Peppers, ale stačí, aby sa ozval Martinov vysoký hlas s východniarskym prízvukom a sme naspäť v Prešove. No väčšina z nás sa zhodne na tom, že na Slovensku neexistuje veľa kapiel, ktorých spoznáte hneď po prvých taktoch. Chili liku tu-a tvrdia, že hrajú „pôvodnú slovenskú hudbu“, pretože vznikli rok po vyhlásení samostatnosti Slovenska. Martin uznáva, že je to „blbé“ prirovnanie, ale stojí si za ním, aj keď následne dodáva, že ich vzory boli skôr federálne a najmä undergroundové.
„Vždy sa nám páčila kreatívna hudba. Obdivovali sme Pražský výběr, brniansku alternatívu, Mňágu, Lauru či Bez ladu a skladu. Môj starší brat hral v rôznych kapelách, napríklad aj v Ali Ibn Rachid, čiže underground sa počúval priamo z našej domácnosti. Pôvodne som si myslel, že underground je hudba, ktorú počúva celé Československo. Keď som prišiel do školy, úplne ma šokovalo, že tam fičí Team. Vôbec som tomu nerozumel. Team? Čo je to za hrôza? Ako dieťa som bol presvedčený, že to, čo počúvame doma, je mainstream a to ostatné je akože alternatíva. V skutočnosti to bolo naopak,“ hovorí.
.geniálne „prevleky“
Chlapci sa od ostatných kapiel líšili aj svojím výzorom. Vzor našli v obľúbených kapelách osemdesiatych rokov. Po príchode Petrušku začali vystupovať v kostýmoch. Pôvodne to mala byť zábavka na istý čas, no geniálne „prevleky“, ako im hovorí kapela, jej vydržali dodnes.
Ľuboslav sa štylizoval do úlohy metalistu na spôsob Maťa Ďurindu. Ostatní sa obliekli do pyžám, červených treniek a nočných košieľ. Len Martinov oranžový plášť vydržal dodnes. „Pretože zvolil správny materiál. Je tak geniálne skonštruovaný, že sa nedokáže rozpadnúť. Zničil už tri gumené kúpacie čiapky, ale prevlek stále drží. Jeho mama v ňom ešte učila výtvarnú,“ vysvetľuje Ľubo Petruška.
Po nahratí dema Nezatváraj Milan dvere (1998) nasledovalo ďalšie – Budeš musel vlasy na blond prefarbil (2000). Album mal pôvodne vyjsť vo veľkom vydavateľstve BMG, ktoré si to nakoniec rozmyslelo, a tak album vyšiel vo vydavateľstve zameranom na dychovú hudbu. Možno preto, že na albume znel aj Macov trombón. Budeš musel vlasy na blond prefarbil? Ako môže dať kapela svojmu albumu taký divný názov? Jednoducho, chlapci si vtedy robili srandu z praktík vtedajšieho slovenského šoubiznisu a svojich prešovských kolegov.
„To, že si musí niekto prefarbiť vlasy na blond má taký význam, ktorý presne charakterizuje skupinu Nocadeň, skupinu Nuda a ďalšie. Že jediná šanca, keď chceš preraziť na Slovensku, je tá, že musíš prísť na Tomášikovú ulicu ku Ivovi, zaklopeš mu na dvere a povieš: „Urobím čokoľvek." A on povie: „Budeš musel vlasy na blond prefarbil." A vtedy ti to pôjde. Síce budeš musel vlasy na blond prefarbil, ale na druhej strane popularita bude nenormálna,“ povedal Martin kedysi pre server Frenky.sk.
Chili liki tu-a si vlasy neprefarbili. Nebolo treba. Vďaka prvým dvom demáčom, ktoré neskôr vyšli vo vydavateľstve Pohoda pod názvom Kysak (2002), humoru a šialeným koncertom, sa na Slovensku stali miláčikmi alternatívneho publika, ktoré sa zamilovalo do ich pesničiek ako Kristína, Kuca paca, Monte Carlo alebo Ďakujem. Ľubo dodáva, že kapele v začiatkoch pomohla aj existencia lokálnych rádií, ktoré hrali ich hudbu. Spomína si, že v tom čase v miestnej hitparáde zosadili z prvého miesta Madonnu. Kapele sa neskôr podarilo dostať do Česka, vďaka spolupráci so skupinou Másfel aj do Maďarska. Nakoniec sa predstavili takmer v celej Európe.
.poďme všetci
Popri Chiki liki tu-a sa začal odvíjať príbeh paralelnej skupiny, presnejšie skupín, ktoré dostali pracovný názov „Projekty“. Pôvodne išlo o bočnú zábavu Ľuba Petrušku a Tomáša „Maca“ Paľa, ktorí sa jedného dňa rozhodli, že sparodujú akýkoľvek hudobný štýl. Ak sa tvorba Chiki liki tu-a dá označiť za bláznivú, ale vkusnú, tak Projekty sú oslavou toho najväčšieho nevkusu. „Projekty vznikli tak, že sme sa ocitli v situácii, keď sme mali dva týždne voľno a nejaké peniaze,“ spomína si Petruška a dodáva: „Boli sme v Prešove, a tak sme sa s trombonistom Macom rozhodli, že musíme niečo urobiť, inak zomrieme na otravu alkoholom. Dohodli sme sa na kompromise, že si trochu poškodíme zdravie, ale niečo pri tom aj spravíme.“
Kúpili si štvorstopový nahrávací prístroj, zavreli sa do skúšobne, kde vymysleli 24 rozličných skupín (kapela im hovorí projekty), ku ktorým zložili všelijaké zábavné pesničky. Medzi najznámejšie projektové kreácie patrí Antracit (metal), Hudci prérie (country) či Dzigi Džabur & Black Revolution Band (reggae). Sú tu aj ďalšie kapely – Der Kondenzator (elektronika), Jirka a skupina Hi-Fi (český rock), Križiaky (gospel), Okná vnímania (psychedelický rock) alebo Wajgles (punk). Po čase ich v skúšobni objavil Martin, v momente, keď chalani doplnení o kamaráta z Grécka, ktorý búchal do vedra, pracovali na etno pesničke. „Vedel som, že je to až príliš nebezpečné nechať ich v tom samých, potrebovali to dostať zo seba von, inak by sa zbláznili. Tak sme vymysleli Festival zlej hudby,“ dodáva Martin. Ide o akciu, kde kapela hrá výlučne pesničky z projektov.
Projekty vznikli ako čistá zábava, no nakoniec obohatili samotnú kapelu. Medzi fanúšikmi mali taký úspech, že dve piesne z projektov, metalistickú Poďme všetci a country song Láska moja de si, Chiki liki zaradili na album Choďte sa hrať pred vlastný vchod (2003) a dodnes ich hrávajú aj na svojich koncertoch. Z „cashovskej“ Láska moja de si, ktorú Petruška vymyslel v rámci projektu Hudci prérie, sa stal vďaka rotácii na Fun rádiu veľký hit, vďaka čomu si kapelu všimlo aj celoslovenské publikum. „Stalo sa nám, že sme boli na hoteli a nemohli sme zaspať, pretože ju hrali štyrikrát za hodinu na plné pecky dole na diskotéke. Bol to masaker,“ spomína Martin.
.majstri svojich nástrojov
Zo skupiny po Mariánovi Ivanovi a Petrovi Šimovi nakoniec odišiel aj trombonista Maco. Jeho odchod sa bral ako veľká strata, Macov trombón patril k zvuku Chiki liki tu-a ako saxofón k Mňáge a Žďorp. Kapelu ale jeho odchod nakoniec nepoznačil, skôr naopak. Ako trojica sa predstavili na albume Dvojkilometrový jeleň (2005), na ktorom začali hrať oveľa zomknutejšie a stali sa z nich, ako sme v .týždni už dávnejšie napísali, majstri svojich nástrojov.
Zdokonalenie techniky vyplývalo z množstva odohraných koncertov. Po Macovom odchode sa trojica začala viac sústreďovať na svoju hru. Martin to skôr pripisuje tomu, že sa kapela musela prispôsobiť podmienkam na festivaloch: „Išlo o to, že sme sa naučili hrať istý počet pesničiek v rôznych časoch. Mali sme nacvičených pätnásť skladieb, ktoré sme vedeli zahrať v hodinovom sete, ale aj v štyridsaťminútovom sete. Len vtedy sme ich hrali o niečo rýchlejšie.“
.týždeň, samozrejme, nemôže uveriť všetkému, čo títo dvaja borci narozprávajú, no viacerí hudobní kritici sa zhodnú v tom, že Ľubo Petruška patrí dnes medzi najlepších slovenských gitaristov. On to vidí trochu inak: „S týmto tvrdením sa stretávam často. Viem tak dobre hrať divadlo, že niektorí ľudia uverili tomu, že viem hrať dobre na gitare. V skutočnosti si to nemyslím. Viem, že to vyzerá ako predstieraná skromnosť, ale tým to nie je. Ja sa rád pochválim, ale teraz si nespomeniem, čím. Poznám ľudí, ktorí to vedia robiť a je to úžasné.“
Najlepším hudobníkom v kapele je podľa neho bubeník Tomáš. Pýtame sa ho, či je pravda, že Tomáš sa dostal v rámci bubnovania do takého vysokého levelu, že počas koncertov hrá na bicích a zároveň posiela esemesky. „Dokonca si aj zatipuje,“ smeje sa Ľubo a dodáva, že keby bicie nevydávali taký hluk, tak by počas koncertu aj telefonoval.
„Na koncertoch sa s nami hrá. Pri sebe má mobil a pozerá sa na nás, či si všimneme, keď esemeskuje. Podľa mňa niekedy ani nevie, že hrá. Často si nevšimne, že sme mali koncert. Ale keď si to uvedomí, že je s nami, to sú potom bomby. Spomína si na koncert v pražskom Lucerna Music bare. Začali sme hrať, všetko bolo ako predtým, no fanúšikovia mu poza náš chrbát začali nosiť poldecáky. Ku koncu sa úplne utrhol a začal hrať neuveriteľné brejky. Boli sme nadšení, že máme v kapele nového člena,“ konštatuje gitarista.
.slzy tvý mámy
Na nový album Chiki liki sme čakali roky. Skupina odmieta, že za veľkou pauzou bol nedostatok inšpirácie alebo spory v kapele. Problémom bol skôr nedostatok času sadnúť si k novým pesničkám.
Ako obaja zhodne tvrdia, nový album stále odkladali a podarilo sa im to odkladať dlhých deväť rokov. Medzitým stihli nahrať dva nové single. V roku 2013 zverejnili chytľavú pesničku Letáky a začiatkom tohto roka aj politickú satirickú skladbu Prezident. Vtedy kapela prezradila, že „nový album je vo vysokom štádiu tehotenstva“.
Koncom minulého leta sa konečne na tri týždne zavreli do štúdia, z ktorého vyšli s hudobným materiálom, ktorý sa stal základom piateho radového albumu Slzy tvý mámy, Šedivý a spol – staršie ročníky vedia, že názov odkazuje na starú a prevarenú klasiku od českej legendy Olympic. Album predznamenal singel Milenka so skvelým klipom, kde sa mihne aj titulka .týždňa. Po jeho vydaní idú na turné, bez Lúčnice, ako oznámili vo svojej tlačovej správe a chystajú sa konečne nahrať aj legendárne Projekty. Potom by sa chceli pustiť do reedícií starých albumov, ktoré chcú doplniť o bonusy. A na jeseň plánujú vyraziť s Projektami na slovenské turné, ktoré si predstavujú ako divadelné predstavenie, kde sa bude ticho sedieť a počúvať. Tak ako kedysi na výchovných koncertoch.
.epilóg o „kúsanci“
Táto trojica zažila počas existencie kapely toľko historiek, že by to vyšlo na jednu veľkú knihu. Niektoré z nich sú také bizarné, že pri nich zostáva rozum stáť. Kapela odohrala už viac ako tisíc koncertov, no zvlášť jeden si Ľubo Petruška zapamätá do konca života. Počas vystúpenia v Holičstve, legendárnom rockovom klube vo Svidníku, ho jedna fanúšička inzultovala skutočne bizarným spôsobom – hryzla ho do rozkroku. „Stalo sa to počas jednej z mojich metalistických roznožiek. Bola to jedna šialená žena, ktorá nás prenasledovala už dlhší čas, dokonca sa prezliekala, aby sme ju nespoznali. Napríklad v Košiciach vybehla na pódium, my že zas nejaká fanúšička, no potom si strhla parochňu a my sme si uvedomili, že je to ona. Obávali sme sa toho najhoršieho,“ spomína Ľubo.
Gitarista nebol jedinou obeťou tejto šialenej dievčiny: „Trombonistovi Macovi počas hrania raz stiahla trenírky a keďže je to poctivý hudobník, tak dohral svoj part pred ľuďmi s holým pipíkom. Ako sme sa jej zbavili? Nijako, jedného dňa jednoducho zmizla. Ženy nezvykneme biť, aj keď ona už mala namále. Keď sa mi zahryzla do rozkroku, inštinktívne som ju kopol. Bolo to také strašné, že som z toho rozštepu ihneď vyskočil ako Van Damme.“
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní.
Jedna vec sa u Chiki liki-tu-a za posledné roky zmenila. Na začiatku boli recesistickou partiou mladých ľudí, ktorí sa chceli hlavne zabávať, no časom sa naučili ovládať svoje nástroje do takej miery, že sa vyprofilovali do jednej z najlepších slovenských kapiel.
A čo je najdôležitejšie, trojica nikdy neprišla o svoj čarovný humor, vychádzajúci z naklonenej východniarskej reality. Viacero muzikantov odišlo na Západ s vidinou úspechu, no kapela, ktorej členovia stále rozprávajú sympatických šarišským akcentom, sa najlepšie cíti doma, v Prešove.
„Väčšinou, keď niekto od nás vycestoval do Bratislavy, tak už tam rovno zostal. My sme spravili taký pilotný pokus, že čo by to zrobilo, keby sa jedna prešovská skupina vrátila domov,“ hovorí Martin s tým, že sa nepovažuje za lokálpatriota, no zároveň dodáva, že Prešov je súčasťou zvuku Chiki liki-tu-a: „V inom meste by sme zneli úplne inak,“ vysvetľuje a dodáva: „Šarišský región je osobitý, má svoj špecifický humor. Okrem toho tu bolo vždy veľa kapiel. Sme naozaj zázračné mesto. Na to, koľko je tu nezamestnaných ľudí, je tu až neuveriteľné množstvo zamestnaných hudobníkov. Mali by sme dostať cenu od ministra kultúry. Nepoznáte ho náhodou?“
.speváčka Petruška
Na tejto prešovskej alternatívnej skupine je zvláštne takmer všetko – pesničky, koncerty, kostýmy a nakoniec aj jej príbeh. Ten sa začal písať v roku 1994 na košickej prehliadke amatérskych skupín Rocková liga, ktorej sa ako divák zúčastnil so svojimi spolužiakmi aj Martin Višňovský.
"Napísali, že výborná muzika a výborná speváčka. Tá speváčka, to som bol ja. Nepadlo mi to veľmi vhod, pretože vtedy som bol Jim Morrison, ak si dobre pamätám."
„Bola tam jedna kapela. Nevedeli hrať, aj texty mali veľmi zlé,“ spomína basgitarista a pokračuje: „Napadlo nám, že keď to môžu robiť oni a nikto im neublíži, tak môžeme aj my,“ spomína Martin a dodáva: „Tam sme sa stavili s jednou našou spolužiačkou, ktorá nám doteraz drží fľašu pálenky, pretože sme jej tvrdili, že o rok budeme hrať aj my. Tak sme si založili vlastnú skupinu.“ V tom čase ešte Ľubo s kapelou nehral, no podľa Martina bol slávny ešte skôr, než Chiki liki- tu-a začali existovať. Višňovský dodáva, že to bol vôbec najmenší človek, ktorý sa v šarišskom regióne pohyboval na pódiu – bolo ho síce počuť, no bol taký malý, že si ho tam málokto všimol.
„Áno, bol som hviezda,“ priznáva Ľubo. „Ale vtedy som ešte nevystupoval v mužskom rode. V českom hudobnom časopise Rock and Pop vyšla recenzia na demo našej kapely. Napísali, že výborná muzika a výborná speváčka. Tá speváčka, to som bol ja. Nepadlo mi to veľmi vhod, pretože vtedy som bol Jim Morrison, ak si dobre pamätám. Volali sme sa Herakon. Mal som vtedy jedenásť rokov, takže si viete predstaviť, ako to muselo znieť. Nemal som zmutovaný hlas.“
.ladí-neladí
V prvej verzii Chiki liki-tu-a hrali Martin Višňovský, Marián Ivan a Peter Šima. Neskôr sa k nim pridal Martinov mladší brat Tomáš, ktorý pôvodne hral na akordeóne, ale nebolo ho na skúškach počuť, tak prešiel na klávesy. Ani tie ho veľmi nebavili, pretože chcel byť bubeníkom a hlavne, ako hovorí Martin, „chcel byť slávny“. Kapelu neskôr doplnil Tomáš „Maco“ Paľo na dychových nástrojoch. Okrem toho robil na pódiu kliky a tancoval.
„Zrazu prišla skupina, ktorá vyzerala akoby spadla z nebies. Vôbec sa nesnažila hrať hudbu, ktorá bude znieť ako ich vzory. Ako vyzerali? Otrasne."
Začiatky boli ťažké. Nevedeli, že nástroje si treba pred skúškou naladiť a tie musia ladiť aj medzi sebou. „Potom sa stal zázrak. Kamarát nám prezradil, že struny basgitary by mali byť rovnako naladené ako na gitare. Od toho momentu sme už boli nezadržateľní,“ dodáva basgitarista, ktorý s Chiki liki tu-a v roku 1998 nahral prvú demokazetu Nezatváraj Milan dvere.
Medzitým Martinov brat Tomáš založil skupinu s Ľubom Petruškom, z ktorej gitaristu v roku 1998 nakoniec draftovali po tom, čo pôvodný člen odišiel, alebo ako oni hovoria, „emigroval“ do USA. Martin dnes priznáva, že pôvodne s ním hrať nechcel, pretože Ľubo v minulosti vystriedal desiatky kapiel. Bál sa, že sa na nich po dvoch mesiacoch vybodne. Našťastie, Petruška bol už vtedy fanúšikom Chiki liki tu-a. Páčilo sa mu, že kapela hrala úplne inú hudbu ako ostatné lokálne skupiny a svojím výzorom absolútne kontrastovala s okolím, kde vládol metal, nášivky a vybíjané opasky. „Zrazu prišla skupina, ktorá vyzerala akoby spadla z nebies. Vôbec sa nesnažila hrať hudbu, ktorá bude znieť ako ich vzory. Ako vyzerali? Otrasne. Ako traja čučári, vlastne dvaja čučári a jeden športovec,“ vysvetľuje gitarista.
.vzor underground
Od prvých koncertov kapela zaujala svojou výstrednosťou a bizarnou hudbou, v ktorej sa miešali rôzne hudobné štýly. Otázka, čo to vlastne kapela hrá, zostáva dodnes nezodpovedaná. Každý z nich počúva úplne inú hudbu, čo je možno hlavným dôvodom, prečo sú ich pesničky tak ťažko zaraditeľné.
Rock? Alternatíva? Funk? Disco? Pop? Občas znejú aj ako Red Hot Chili Peppers, ale stačí, aby sa ozval Martinov vysoký hlas s východniarskym prízvukom a sme naspäť v Prešove. No väčšina z nás sa zhodne na tom, že na Slovensku neexistuje veľa kapiel, ktorých spoznáte hneď po prvých taktoch. Chili liku tu-a tvrdia, že hrajú „pôvodnú slovenskú hudbu“, pretože vznikli rok po vyhlásení samostatnosti Slovenska. Martin uznáva, že je to „blbé“ prirovnanie, ale stojí si za ním, aj keď následne dodáva, že ich vzory boli skôr federálne a najmä undergroundové.
„Vždy sa nám páčila kreatívna hudba. Obdivovali sme Pražský výběr, brniansku alternatívu, Mňágu, Lauru či Bez ladu a skladu. Môj starší brat hral v rôznych kapelách, napríklad aj v Ali Ibn Rachid, čiže underground sa počúval priamo z našej domácnosti. Pôvodne som si myslel, že underground je hudba, ktorú počúva celé Československo. Keď som prišiel do školy, úplne ma šokovalo, že tam fičí Team. Vôbec som tomu nerozumel. Team? Čo je to za hrôza? Ako dieťa som bol presvedčený, že to, čo počúvame doma, je mainstream a to ostatné je akože alternatíva. V skutočnosti to bolo naopak,“ hovorí.
.geniálne „prevleky“
Chlapci sa od ostatných kapiel líšili aj svojím výzorom. Vzor našli v obľúbených kapelách osemdesiatych rokov. Po príchode Petrušku začali vystupovať v kostýmoch. Pôvodne to mala byť zábavka na istý čas, no geniálne „prevleky“, ako im hovorí kapela, jej vydržali dodnes.
Ľuboslav sa štylizoval do úlohy metalistu na spôsob Maťa Ďurindu. Ostatní sa obliekli do pyžám, červených treniek a nočných košieľ. Len Martinov oranžový plášť vydržal dodnes. „Pretože zvolil správny materiál. Je tak geniálne skonštruovaný, že sa nedokáže rozpadnúť. Zničil už tri gumené kúpacie čiapky, ale prevlek stále drží. Jeho mama v ňom ešte učila výtvarnú,“ vysvetľuje Ľubo Petruška.
"Jediná šanca, keď chceš preraziť na Slovensku, je tá, že musíš prísť na Tomášikovú ulicu ku Ivovi, zaklopeš mu na dvere a povieš: „Urobím čokoľvek."
Po nahratí dema Nezatváraj Milan dvere (1998) nasledovalo ďalšie – Budeš musel vlasy na blond prefarbil (2000). Album mal pôvodne vyjsť vo veľkom vydavateľstve BMG, ktoré si to nakoniec rozmyslelo, a tak album vyšiel vo vydavateľstve zameranom na dychovú hudbu. Možno preto, že na albume znel aj Macov trombón. Budeš musel vlasy na blond prefarbil? Ako môže dať kapela svojmu albumu taký divný názov? Jednoducho, chlapci si vtedy robili srandu z praktík vtedajšieho slovenského šoubiznisu a svojich prešovských kolegov.
„To, že si musí niekto prefarbiť vlasy na blond má taký význam, ktorý presne charakterizuje skupinu Nocadeň, skupinu Nuda a ďalšie. Že jediná šanca, keď chceš preraziť na Slovensku, je tá, že musíš prísť na Tomášikovú ulicu ku Ivovi, zaklopeš mu na dvere a povieš: „Urobím čokoľvek." A on povie: „Budeš musel vlasy na blond prefarbil." A vtedy ti to pôjde. Síce budeš musel vlasy na blond prefarbil, ale na druhej strane popularita bude nenormálna,“ povedal Martin kedysi pre server Frenky.sk.
Chili liki tu-a si vlasy neprefarbili. Nebolo treba. Vďaka prvým dvom demáčom, ktoré neskôr vyšli vo vydavateľstve Pohoda pod názvom Kysak (2002), humoru a šialeným koncertom, sa na Slovensku stali miláčikmi alternatívneho publika, ktoré sa zamilovalo do ich pesničiek ako Kristína, Kuca paca, Monte Carlo alebo Ďakujem. Ľubo dodáva, že kapele v začiatkoch pomohla aj existencia lokálnych rádií, ktoré hrali ich hudbu. Spomína si, že v tom čase v miestnej hitparáde zosadili z prvého miesta Madonnu. Kapele sa neskôr podarilo dostať do Česka, vďaka spolupráci so skupinou Másfel aj do Maďarska. Nakoniec sa predstavili takmer v celej Európe.
.poďme všetci
Popri Chiki liki tu-a sa začal odvíjať príbeh paralelnej skupiny, presnejšie skupín, ktoré dostali pracovný názov „Projekty“. Pôvodne išlo o bočnú zábavu Ľuba Petrušku a Tomáša „Maca“ Paľa, ktorí sa jedného dňa rozhodli, že sparodujú akýkoľvek hudobný štýl. Ak sa tvorba Chiki liki tu-a dá označiť za bláznivú, ale vkusnú, tak Projekty sú oslavou toho najväčšieho nevkusu. „Projekty vznikli tak, že sme sa ocitli v situácii, keď sme mali dva týždne voľno a nejaké peniaze,“ spomína si Petruška a dodáva: „Boli sme v Prešove, a tak sme sa s trombonistom Macom rozhodli, že musíme niečo urobiť, inak zomrieme na otravu alkoholom. Dohodli sme sa na kompromise, že si trochu poškodíme zdravie, ale niečo pri tom aj spravíme.“
Kúpili si štvorstopový nahrávací prístroj, zavreli sa do skúšobne, kde vymysleli 24 rozličných skupín (kapela im hovorí projekty), ku ktorým zložili všelijaké zábavné pesničky. Medzi najznámejšie projektové kreácie patrí Antracit (metal), Hudci prérie (country) či Dzigi Džabur & Black Revolution Band (reggae). Sú tu aj ďalšie kapely – Der Kondenzator (elektronika), Jirka a skupina Hi-Fi (český rock), Križiaky (gospel), Okná vnímania (psychedelický rock) alebo Wajgles (punk). Po čase ich v skúšobni objavil Martin, v momente, keď chalani doplnení o kamaráta z Grécka, ktorý búchal do vedra, pracovali na etno pesničke. „Vedel som, že je to až príliš nebezpečné nechať ich v tom samých, potrebovali to dostať zo seba von, inak by sa zbláznili. Tak sme vymysleli Festival zlej hudby,“ dodáva Martin. Ide o akciu, kde kapela hrá výlučne pesničky z projektov.
Projekty vznikli ako čistá zábava, no nakoniec obohatili samotnú kapelu. Medzi fanúšikmi mali taký úspech, že dve piesne z projektov, metalistickú Poďme všetci a country song Láska moja de si, Chiki liki zaradili na album Choďte sa hrať pred vlastný vchod (2003) a dodnes ich hrávajú aj na svojich koncertoch. Z „cashovskej“ Láska moja de si, ktorú Petruška vymyslel v rámci projektu Hudci prérie, sa stal vďaka rotácii na Fun rádiu veľký hit, vďaka čomu si kapelu všimlo aj celoslovenské publikum. „Stalo sa nám, že sme boli na hoteli a nemohli sme zaspať, pretože ju hrali štyrikrát za hodinu na plné pecky dole na diskotéke. Bol to masaker,“ spomína Martin.
.majstri svojich nástrojov
Zo skupiny po Mariánovi Ivanovi a Petrovi Šimovi nakoniec odišiel aj trombonista Maco. Jeho odchod sa bral ako veľká strata, Macov trombón patril k zvuku Chiki liki tu-a ako saxofón k Mňáge a Žďorp. Kapelu ale jeho odchod nakoniec nepoznačil, skôr naopak. Ako trojica sa predstavili na albume Dvojkilometrový jeleň (2005), na ktorom začali hrať oveľa zomknutejšie a stali sa z nich, ako sme v .týždni už dávnejšie napísali, majstri svojich nástrojov.
Zdokonalenie techniky vyplývalo z množstva odohraných koncertov. Po Macovom odchode sa trojica začala viac sústreďovať na svoju hru. Martin to skôr pripisuje tomu, že sa kapela musela prispôsobiť podmienkam na festivaloch: „Išlo o to, že sme sa naučili hrať istý počet pesničiek v rôznych časoch. Mali sme nacvičených pätnásť skladieb, ktoré sme vedeli zahrať v hodinovom sete, ale aj v štyridsaťminútovom sete. Len vtedy sme ich hrali o niečo rýchlejšie.“
.týždeň, samozrejme, nemôže uveriť všetkému, čo títo dvaja borci narozprávajú, no viacerí hudobní kritici sa zhodnú v tom, že Ľubo Petruška patrí dnes medzi najlepších slovenských gitaristov. On to vidí trochu inak: „S týmto tvrdením sa stretávam často. Viem tak dobre hrať divadlo, že niektorí ľudia uverili tomu, že viem hrať dobre na gitare. V skutočnosti si to nemyslím. Viem, že to vyzerá ako predstieraná skromnosť, ale tým to nie je. Ja sa rád pochválim, ale teraz si nespomeniem, čím. Poznám ľudí, ktorí to vedia robiť a je to úžasné.“
Najlepším hudobníkom v kapele je podľa neho bubeník Tomáš. Pýtame sa ho, či je pravda, že Tomáš sa dostal v rámci bubnovania do takého vysokého levelu, že počas koncertov hrá na bicích a zároveň posiela esemesky. „Dokonca si aj zatipuje,“ smeje sa Ľubo a dodáva, že keby bicie nevydávali taký hluk, tak by počas koncertu aj telefonoval.
„Na koncertoch sa s nami hrá. Pri sebe má mobil a pozerá sa na nás, či si všimneme, keď esemeskuje. Podľa mňa niekedy ani nevie, že hrá. Často si nevšimne, že sme mali koncert. Ale keď si to uvedomí, že je s nami, to sú potom bomby. Spomína si na koncert v pražskom Lucerna Music bare. Začali sme hrať, všetko bolo ako predtým, no fanúšikovia mu poza náš chrbát začali nosiť poldecáky. Ku koncu sa úplne utrhol a začal hrať neuveriteľné brejky. Boli sme nadšení, že máme v kapele nového člena,“ konštatuje gitarista.
.slzy tvý mámy
Na nový album Chiki liki sme čakali roky. Skupina odmieta, že za veľkou pauzou bol nedostatok inšpirácie alebo spory v kapele. Problémom bol skôr nedostatok času sadnúť si k novým pesničkám.
Ako obaja zhodne tvrdia, nový album stále odkladali a podarilo sa im to odkladať dlhých deväť rokov. Medzitým stihli nahrať dva nové single. V roku 2013 zverejnili chytľavú pesničku Letáky a začiatkom tohto roka aj politickú satirickú skladbu Prezident. Vtedy kapela prezradila, že „nový album je vo vysokom štádiu tehotenstva“.
Koncom minulého leta sa konečne na tri týždne zavreli do štúdia, z ktorého vyšli s hudobným materiálom, ktorý sa stal základom piateho radového albumu Slzy tvý mámy, Šedivý a spol – staršie ročníky vedia, že názov odkazuje na starú a prevarenú klasiku od českej legendy Olympic. Album predznamenal singel Milenka so skvelým klipom, kde sa mihne aj titulka .týždňa. Po jeho vydaní idú na turné, bez Lúčnice, ako oznámili vo svojej tlačovej správe a chystajú sa konečne nahrať aj legendárne Projekty. Potom by sa chceli pustiť do reedícií starých albumov, ktoré chcú doplniť o bonusy. A na jeseň plánujú vyraziť s Projektami na slovenské turné, ktoré si predstavujú ako divadelné predstavenie, kde sa bude ticho sedieť a počúvať. Tak ako kedysi na výchovných koncertoch.
.epilóg o „kúsanci“
Táto trojica zažila počas existencie kapely toľko historiek, že by to vyšlo na jednu veľkú knihu. Niektoré z nich sú také bizarné, že pri nich zostáva rozum stáť. Kapela odohrala už viac ako tisíc koncertov, no zvlášť jeden si Ľubo Petruška zapamätá do konca života. Počas vystúpenia v Holičstve, legendárnom rockovom klube vo Svidníku, ho jedna fanúšička inzultovala skutočne bizarným spôsobom – hryzla ho do rozkroku. „Stalo sa to počas jednej z mojich metalistických roznožiek. Bola to jedna šialená žena, ktorá nás prenasledovala už dlhší čas, dokonca sa prezliekala, aby sme ju nespoznali. Napríklad v Košiciach vybehla na pódium, my že zas nejaká fanúšička, no potom si strhla parochňu a my sme si uvedomili, že je to ona. Obávali sme sa toho najhoršieho,“ spomína Ľubo.
Gitarista nebol jedinou obeťou tejto šialenej dievčiny: „Trombonistovi Macovi počas hrania raz stiahla trenírky a keďže je to poctivý hudobník, tak dohral svoj part pred ľuďmi s holým pipíkom. Ako sme sa jej zbavili? Nijako, jedného dňa jednoducho zmizla. Ženy nezvykneme biť, aj keď ona už mala namále. Keď sa mi zahryzla do rozkroku, inštinktívne som ju kopol. Bolo to také strašné, že som z toho rozštepu ihneď vyskočil ako Van Damme.“
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.