Začnime Danubianou. Jej dostavba financovaná štátom bola spojená s relatívne búrlivou diskusiou, ktorú odštartovalo nesystémové pridelenie peňazí, a ktorej plamene rozdúchalo nezmyselné prepojenie Danubiany, ako múzea moderného umenia, s projektom vtedy ešte neexistujúcej Kunsthalle. Treba však priznať, že oboje je v prvom rade obrazom kvality politického prostredia u nás, a nie problémom či vinou samotného múzea.
Danubiana dnes funguje z vlastných príjmov bez štátnej podpory a návštevnosť je tak pre ňu dôležitá. Prebehnime preto so sklopeným zrakom okolo príšernej Rancinanovej fotografie Úžasný svet – Le Banquet Des Idoles, nainštalovanej hneď pri vchode. (Ak sa na ňu preda len zahľadíme, všimneme si, že Picasso má na ruke okrem holubice vytetovanú vetu Good artist copy, Great artist steal.) Nenechajme sa však odradiť hneď na začiatku. Jedinečná poloha, zaujímavá architektúra a zbierka so silnými momentmi, ale aj s menami, ktoré v nej chýbajú. Ale už len vidieť Jankovičovu Pravicu a ľavicu, geniálne nainštalovanú popri panoramatickom okne, za ktorým tečie široký Dunaj, stojí za návštevu.
.spájanie nespojiteľného
Posledná marcová sobota priniesla otvorenie dvoch výstav, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou potešia organizátorov a zabezpečia záujem širšej verejnosti. V ten istý deň bol okrem Veľkej ryby Laca Terena otvorený aj Kabinet Jána Švankmajera. Meniace sa počasie prinieslo dramatické svetlo a silný vietor. Na hrádzi ponad rozbúrené vody Dunaja prechádzal dlhý rad áut. Preplnené parkovisko a vynútená prechádzka iba zvýraznili krásu a silu miesta, do ktorého je Danubiana posadená.
Výstava Veľká ryba obsahuje okrem obrazov aj výber sochárskej tvorby Laca Terena. Objekty sú nainštalované na žiadosť autora bez popiskov, a tak je o nich ťažké písať. Ale ak môžete, neprehliadnite napríklad tekvicu so sklenenými guľami, fialovou, akvamarínovou, červenou, žltou, zelenou a bezfarebnou. Spájanie nespojiteľného v Terenových objektoch je niekedy vtipné a niekdy až prekvapivo krásne. Ani jeden z týchto atribútov nenesú gigantické úlomky lebky, vyhotovené v hnusnej hmote, ktorá akoby bola zapožičaná z natáčania Votrelca. Surrealistické prepojenie cudzorodých materiálov tvorí mostík k výstave Jána Švankmajera, nainštalovanej v dolnej časti Danubiany. Pri všetkom očarení niektorými z nich však Laco Teren zostáva pre nás stále hlavne maliarom. Ale akým maliarom!
Laco Teren vie maľovať obrazy, ktoré sa ľuďom páčia a vie to urobiť tak, že sa pri nich nenudíme a pri ich maľovaní sa zrejme nenudí ani on. Neviem, či je Laco Teren najpredávanejší súčasný slovenský maliar, nie je však vylúčené, že je najmilovanejší. Jeho tvorba pritom oslovuje naozaj široké publikum, čo je o to vzácnejšie, že nie je v žiadnom slova zmysle prvoplánová či prostoduchá. To platilo a platí. Napriek tomu asi môžem zopakovať, že tak, ako to bolo pri výstave v Galérii SOGA pred troma rokmi, ešte viac ako to, čo som na výstave videl, ma priťahovala vízia toho, čo ešte len príde. Úplne nová je však už konkrétna predstava o tom, čo by to tak asi mohlo byť.
.maliar najmilovanejší
Najstaršie obrazy na výstave sú datované rokom 2000, tie najčerstvejšie boli namaľované tohto roku. Nahé postavy žien a dievčat, zachytené jasnou linkou v symbolických kompozíciách, dominujú prvej polovici toho obdobia. Krásne a nebezpečné, vo veľmi čistom až dekoratívnom podaní. Celá táto séria ťaží naplno z Terenovho talentu, ťaží však z neho možno až príliš dôsledne. Krása a dekoratívnosť sa ľahko môže stať manierou, tak ako pri kruhových portrétoch s podkladom z plátkového zlata, ktoré zachraňujú surreálne detaily a irónia.
V protiklade k nim stojí až cynicky surový obraz so sieťou, naplnenou rybami a odrezanou mužskou hlavou, Malo to byť ináč z roku 2006. Kvety sú súčasťou alebo hlavnou témou Terenových malieb dlhodobo a ako naznačuje Ave Maria z roku 2015, zostávajú ňou aj dnes. Tak ako v prípade iných obrazov z posledných rokov, aj tu ustupujú výrazné až krikľavé farby pozadia textúre a farbe čistého plátna.
Akoby inú líniu tvorby začínajú Hlavy z rokov 2000 až 2006, veľká a veľkolepá séria portrétov v halucinogénnych farbách, s vráskami prežitého vyrytými do tváre. Séria zátiší, nainštalovaná v samostatnej zadnej miestnosti, sa stala tak trochu Popoluškou výstavy, bola by však veľká škoda nevšimnúť si ich bližšie a nevenovať im dostatok pozornosti. Šaman, Rozhovor s J+K o maľbe, Koniec obdobia dažďov či až románovo príbehom nabitý Poď už domov, Odyseus sú oslavou maliarstva a maľovania.
To najlepšie nakoniec. Veľká ryba, ktorá je datovaná týmto rokom a ktorá dala názov celej výstave, je veľký obraz aj v doslovnom slova zmysle. Fúzatý starý sumec (?) sa vôbec netvári nadšene, keď lenivo pláva, či skôr necháva sa iba niesť pomedzi tyrkysovo zelené riasy, vôbec si pritom nevšímajúc žiariacu guľu, mesiac, glóbus, veľkú ikru, či vesmír vznášajúci sa za ním. A na úplný záver Strom, datovaný tiež 2015. Zachytený v polodetailnom pohľade, stojaci v pustej krajine bez snehu, ale s mrazivo jasnou zimnou oblohou. Zmäť čiar kreslí podobu zvráskavenú časom a prežitým tak, ako v Hlavách, tak ako pri Veľkej rybe však pozadie už nie je iba abstraktnou plochou a stáva sa krajinou. Ak sú práve tieto dve maľby predobrazom toho, čo bude nasledovať, tak potom sa veľmi teším.
.autor je fotograf.
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní.
Danubiana dnes funguje z vlastných príjmov bez štátnej podpory a návštevnosť je tak pre ňu dôležitá. Prebehnime preto so sklopeným zrakom okolo príšernej Rancinanovej fotografie Úžasný svet – Le Banquet Des Idoles, nainštalovanej hneď pri vchode. (Ak sa na ňu preda len zahľadíme, všimneme si, že Picasso má na ruke okrem holubice vytetovanú vetu Good artist copy, Great artist steal.) Nenechajme sa však odradiť hneď na začiatku. Jedinečná poloha, zaujímavá architektúra a zbierka so silnými momentmi, ale aj s menami, ktoré v nej chýbajú. Ale už len vidieť Jankovičovu Pravicu a ľavicu, geniálne nainštalovanú popri panoramatickom okne, za ktorým tečie široký Dunaj, stojí za návštevu.
.spájanie nespojiteľného
Posledná marcová sobota priniesla otvorenie dvoch výstav, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou potešia organizátorov a zabezpečia záujem širšej verejnosti. V ten istý deň bol okrem Veľkej ryby Laca Terena otvorený aj Kabinet Jána Švankmajera. Meniace sa počasie prinieslo dramatické svetlo a silný vietor. Na hrádzi ponad rozbúrené vody Dunaja prechádzal dlhý rad áut. Preplnené parkovisko a vynútená prechádzka iba zvýraznili krásu a silu miesta, do ktorého je Danubiana posadená.
"Laco Teren vie maľovať obrazy, ktoré sa ľuďom páčia a vie to urobiť tak, že sa pri nich nenudíme. A pri ich maľovaní sa zrejme nenudí ani on."
Výstava Veľká ryba obsahuje okrem obrazov aj výber sochárskej tvorby Laca Terena. Objekty sú nainštalované na žiadosť autora bez popiskov, a tak je o nich ťažké písať. Ale ak môžete, neprehliadnite napríklad tekvicu so sklenenými guľami, fialovou, akvamarínovou, červenou, žltou, zelenou a bezfarebnou. Spájanie nespojiteľného v Terenových objektoch je niekedy vtipné a niekdy až prekvapivo krásne. Ani jeden z týchto atribútov nenesú gigantické úlomky lebky, vyhotovené v hnusnej hmote, ktorá akoby bola zapožičaná z natáčania Votrelca. Surrealistické prepojenie cudzorodých materiálov tvorí mostík k výstave Jána Švankmajera, nainštalovanej v dolnej časti Danubiany. Pri všetkom očarení niektorými z nich však Laco Teren zostáva pre nás stále hlavne maliarom. Ale akým maliarom!
Laco Teren vie maľovať obrazy, ktoré sa ľuďom páčia a vie to urobiť tak, že sa pri nich nenudíme a pri ich maľovaní sa zrejme nenudí ani on. Neviem, či je Laco Teren najpredávanejší súčasný slovenský maliar, nie je však vylúčené, že je najmilovanejší. Jeho tvorba pritom oslovuje naozaj široké publikum, čo je o to vzácnejšie, že nie je v žiadnom slova zmysle prvoplánová či prostoduchá. To platilo a platí. Napriek tomu asi môžem zopakovať, že tak, ako to bolo pri výstave v Galérii SOGA pred troma rokmi, ešte viac ako to, čo som na výstave videl, ma priťahovala vízia toho, čo ešte len príde. Úplne nová je však už konkrétna predstava o tom, čo by to tak asi mohlo byť.
.maliar najmilovanejší
Najstaršie obrazy na výstave sú datované rokom 2000, tie najčerstvejšie boli namaľované tohto roku. Nahé postavy žien a dievčat, zachytené jasnou linkou v symbolických kompozíciách, dominujú prvej polovici toho obdobia. Krásne a nebezpečné, vo veľmi čistom až dekoratívnom podaní. Celá táto séria ťaží naplno z Terenovho talentu, ťaží však z neho možno až príliš dôsledne. Krása a dekoratívnosť sa ľahko môže stať manierou, tak ako pri kruhových portrétoch s podkladom z plátkového zlata, ktoré zachraňujú surreálne detaily a irónia.
V protiklade k nim stojí až cynicky surový obraz so sieťou, naplnenou rybami a odrezanou mužskou hlavou, Malo to byť ináč z roku 2006. Kvety sú súčasťou alebo hlavnou témou Terenových malieb dlhodobo a ako naznačuje Ave Maria z roku 2015, zostávajú ňou aj dnes. Tak ako v prípade iných obrazov z posledných rokov, aj tu ustupujú výrazné až krikľavé farby pozadia textúre a farbe čistého plátna.
Akoby inú líniu tvorby začínajú Hlavy z rokov 2000 až 2006, veľká a veľkolepá séria portrétov v halucinogénnych farbách, s vráskami prežitého vyrytými do tváre. Séria zátiší, nainštalovaná v samostatnej zadnej miestnosti, sa stala tak trochu Popoluškou výstavy, bola by však veľká škoda nevšimnúť si ich bližšie a nevenovať im dostatok pozornosti. Šaman, Rozhovor s J+K o maľbe, Koniec obdobia dažďov či až románovo príbehom nabitý Poď už domov, Odyseus sú oslavou maliarstva a maľovania.
To najlepšie nakoniec. Veľká ryba, ktorá je datovaná týmto rokom a ktorá dala názov celej výstave, je veľký obraz aj v doslovnom slova zmysle. Fúzatý starý sumec (?) sa vôbec netvári nadšene, keď lenivo pláva, či skôr necháva sa iba niesť pomedzi tyrkysovo zelené riasy, vôbec si pritom nevšímajúc žiariacu guľu, mesiac, glóbus, veľkú ikru, či vesmír vznášajúci sa za ním. A na úplný záver Strom, datovaný tiež 2015. Zachytený v polodetailnom pohľade, stojaci v pustej krajine bez snehu, ale s mrazivo jasnou zimnou oblohou. Zmäť čiar kreslí podobu zvráskavenú časom a prežitým tak, ako v Hlavách, tak ako pri Veľkej rybe však pozadie už nie je iba abstraktnou plochou a stáva sa krajinou. Ak sú práve tieto dve maľby predobrazom toho, čo bude nasledovať, tak potom sa veľmi teším.
.autor je fotograf.
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.