Úvahy o zavedení zákonom stanovených kvót pre podiel slovenskej hudby v rádiách nie sú nové. Už pred dvoma rokmi s touto myšlienkou prišiel poslanec za OľaNO Jozef Viskupič. Po nich v tejto veci lobovali v parlamente i vo vláde aj umelci staršej (teda kedysi populárnej a hojne hranej) generácie slovenského popu. Napriek tomu, keď v pondelok popoludní prišla z ministerstva kultúry strohá pozvánka na tlačovú besedu s ministrom Marekom Maďaričom a premiérom Robertom Ficom, ktorá sa v tejto tejto veci mala konať ani nie o 24 hodín, mnohých to prekvapilo. Hneď sa objavili pochybnosti, či premiér nechce prekryť náhlou starosťou o slovenskú hudbu akútne ekonomické a politické kauzy.
.národná identita?
Tlačovka mala nakoniec troch hostí: okrem usmiateho ministra kultúry a tradične zachmúreného premiéra si za predsednícky stôl sadol aj gitarista a spevák skupiny Tublatanka, aktívny podporovateľ Slovenskej národnej strany a jeden z iniciátorov Iniciatívy za slovenskú hudbu Martin Ďurinda.
„Verím, že po náročnom dni bude táto tlačová beseda pre vás osviežením,” otvoril stretnutie s novinármi Marek Maďarič. Myslel tým zrejme predovšetkým predsedu vlády, ktorý sa v tento deň posadil pred novinárov štvrtýkrát. Minister kultúry vecne uviedol návrh zákona, ktorý je v tomto čase na medzirezortnom pripomienkovom konaní a po ňom pôjde do parlamentu: v roku 2017 20 percent a v ďalších rokoch 25 percent slovenskej hudby v komerčných rádiách, 35 percent slovenskej hudby v rádiu verejnoprávnom.
Ide pritom o mesačný priemer hudby, ktorá v rádiách zaznie medzi šiestou hodinou rannou a polnocou, pričom každá piata slovenská skladba nesmie byť staršia ako dva roky. Za „slovenskú hudbu” sa pritom považuje hudba, ktorej aspoň jeden tvorca či interpret „bol štátnym občanom SR alebo mal či má trvalý pobyt na území SR”. Čiže nejde len o hudbu spievanú v slovenčine a ani nie len o hudbu slovenských autorov. Slovenskou hudbou sú teda aj po maďarsky spievané piesne skupiny Ghymes, rómske pesničky Sendreiovcov, alebo hoci aj Mahlerova 8. symfónia v podaní holandského Royal Concertgebouw Orchestra so Štefanom Kocánom, spievajúcim sólový basový part. Toto rozšírenie definície treba jednoznačne pochváliť.
Premiér Fico k tomu – okrem hulvátskej poznámky namiesto odpovede na otázku kolegu z Denníka N („Keby ste si nesedeli na ušiach a počúvali, čo som hovoril na začiatku, tak by ste odpoveď poznali.”) – nepovedal nič podstatné, ak teda neberieme vážne jeho improvizáciu na tému DPH, ktorá vďaka väčšej hranosti slovenskej hudby zostane na Slovensku. Martin Ďurinda vo svojom expozé priznal, že za posledné dva roky boli trikrát za ministrom kultúry a dvakrát za premiérom. Viedlo ich k tomu „dvadsaťročné obmedzovanie a potláčanie slovenskej hudby, v dôsledku čoho tu nevzniklo veľa hitov.” My len pripomíname, že počas tohto „obmedzovania a potláčania“ tu tvorili a tvoria hitmejkri ako Richard Müller, Ivan Tásler, Jana Kirschner, skupina Vidiek, Katarína Knechtová, Peter Bič Projekt či autori okolo Celeste Buckingham alebo Adama Ďuricu.
Kvóty sa ťažko kritizujú: sú zavedené vo viacerých európskych krajinách, no hudobne kurátorovaných rádií, akými sú na Slovensku Rádio_FM a Devín sa príliš nedotknú a súkromní vysielatelia sa nakoniec so zákonodarcami dohodnú na prijateľnom kompromise. Otázne je, či a do akej miery kvóty skutočne pomôžu slovenskej hudbe a do akej miery pozdvihnú kultúrnu úroveň obyvateľov Slovenska. Hoci sa slovo kultúrna či rovno národná „identita” objavilo na tlačovke viackrát, obava, že ide o streľbu mimo terča, je opodstatnená. Keďže návrh zákona nepredkladá skupina hudobníkov, ktorí chcú byť viac hraní, ale ministerstvo kultúry, je namieste pýtať sa, či kultúrnu úroveň obyvateľov Slovenska viac pozdvihne počúvanie Tublatanky alebo Dominiky Mirgovej, alebo skupiny Radiohead či Björk. Či slovenskej kultúre viac než akákoľvek kvóta nepomôže napríklad výraznejšia podpora základného umeleckého školstva.
.desať percent je dosť
Ak dáme bokom kultúrny rozmer, tak hlavným problémom zostáva fakt, či 25-percentná kvóta skutočne odzrkadľuje možnosti slovenskej popmusic. V deň, keď na pôde ministerstva kultúry oznámili novelu zákona, sme sa pozreli na rebríček najhranejších piesní za posledný týždeň v slovenských a českých rádiách. V stovke najhranejších skladieb sa nachádzalo len sedem slovenských skladieb, kým v podobnom českom rebríčku až 23 českých pesničiek. Celkovo sa v slovenských komerčných rádiách hrá v priemere desať percent skladieb so slovenskou stopou. Podľa programového riaditeľa Expresu je to tak akurát.
„Ľudia, ktorí ako príklad uvádzajú Francúzsko, ignorujú základnú matematiku. V krajine, ktorá má 65 miliónov obyvateľov, je zákon, podľa ktorého musia hrať 40 percent frankofónnej hudby, čo znamená, že tam treba zarátať aj Kanadu so 40 miliónmi ľuďmi a už sme na čísle 105. Vyberať 40 percent hudby zo 105 miliónov je iné ako 25 percent hudby z piatich miliónov. Toľko kvalitných hudobníkov u nás nenájdeme. Keby sme to chceli pretransformovať do našich pomerov, tak 40 frankfónnych percent sa rovná našim 3 percentám. Rozprávať, že 25 percent je kompromis medzi našimi navrhovanými 10 a ich navrhovanými 40 percentami, je veľký blud,“ vysvetľuje programový riaditeľ najúspešnejšieho slovenského rádia.
Podľa neho pokrivkávajú aj porovnania so škandinávskymi krajinami, ktoré majú v rámci podobných zákonov svoje špecifiká. „Ak by sme hľadali krajinu porovnateľnú s našimi kvótami a počtom obyvateľov, tak je to Írsko. Momentálne má zákon na úrovni 30 percent, lenže pozrite sa na ich hudbu. Koľko írskych hudobníkov chodí hrať po svete a koľko je takých, ktorí majú írske korene? Opäť sa dostávame do situácie, ktorá je neporovnateľná,“ dodáva.
V deň tlačovky zverejnil Slovenský ochranný zväz autorský (SOZA) prieskum, podľa ktorého až sedemdesiat percent ľudí povedalo, že by privítalo viac domácej hudby v našich rádiách. Keď sme pred dvoma rokmi robili v .týždni článok Za tú našu hudobčinu!, oslovili sme aj viacerých slovenských hudobníkov, ktorí tvrdili, že im ide zavedenie kvót hranosti proti srsti, no to, ako málo sa hrá slovenskej hudby v komerčných rádiách, považujú za extrém.
Hudobníci potrebujú vlny. Môžete mať státisíce klikov na YouTube, vaša pesnička sa nestane hitom, pokiaľ neprejde sitom najväčších slovenských rádií. Vysoké rotácie znamenajú vysoké tantiémy, vyšší predaj CD a digitálnych formátov, viac ľudí na koncertoch. To je dôvod, prečo ľudia okolo Iniciatívy za slovenskú hudbu, ktorej tvárou je aj Martin Ďurinda, chcú zmenu. On a ďalší slovenskí hudobníci sľubujú, že sa tým vráti do najhranejších rádií domáca produkcia a tak sa zvýši záujem o našu hudbu.
Podľa Vlada Taliana z RTVS sa však môže stať úplný opak. „Percento slovenskej hudby v rádiách je obrazom toho, aký je o ňu záujem. Ak ju teraz znásobíme dvaapolkrát, neviem či tým pomôžeme slovenskej hudbe. Nejde len o to, aby sa hrala, ale aj o to, ako ju poslucháči vnímajú. A takýmto spôsobom sa ich pohľad nezmení na pozitívny len preto, že jej budú mať viac,“ hovorí Talian. Podľa neho počty nepustia. V rádiu sa za hodinu zahrá 14 piesní, každá štvrtá bude musieť byť slovenská. Ročne to bude asi desaťtisíc slovenských pesničiek. „A teraz – koľko existuje kapiel na to, aby naplnilo túto kvótu? Môže to spôsobiť, že mnohým začnú liezť slovenské kapely krkom. Kto si v tejto situácii kúpi ešte aj ich CD, tak to už bude musieť byť masochista. Ľudia budú presýtení hudbou, ktorá bude znieť len ako výplň,“ dodáva.
.pop a len pop
Slovenský hudobný šoubiznis sa odvtedy, čo žali úspechy hudobníci ako Ďurinda, zmenil. V deväťdesiatych rokoch boli pánmi na trhu vydavatelia a oni rádiám diktovali podmienky aj ich zásobovali svojou hudbou. To sa zmenilo. V posledných rokoch majú veľké vydavateľstvá obrovský problém, ako pretlačiť svoju hudbu do rotácií rádií. Tie sa medzičasom začali riadiť formátovaním a sofistikovanými prieskumami, na základe ktorých si diktujú podmienky, akú hudbu chcú vysielať.
Expres bol prvý, ktorý prišiel s formátovaním a od roku 2005 je vďaka tomu najsilnejším hráčom na trhu. Jeho úspech sa snažia kopírovať ďalšie komerčné rádiá. To spôsobilo, že väčšina z nich hrá skoro to isté alebo podobné, čo Expres, čiže popmusic, ktorá sa páči väčšine nášho obyvateľstva. Z vĺn komerčných rádiá tak postupne vymizli iné žánre, ako napríklad rock, neopunk, hardrock. Alternatíva a hip-hop (ten, ktorý nežije len raz) sa tam ani nedostali. Tieto žánre majú na Slovensku menšinového diváka, no pre väčšinu, ktorú reprezentuje Expres a ďalšie komerčné rádiá, sú nezaujímavé alebo rušivé.
Podobný problém musia dnes riešiť aj popoví umelci. Adamovi Ďuricovi trvalo desať rokov, kým sa konečne chytila jeho pieseň. Kritériá a komplikované prieskumy (call-outy) komerčných rádií sú tak prísne nastavené, že slovenská popmusic v poslednom čase len veľmi ťažko hľadá nové tváre.
Ivan Antala hovorí, že jeho rádio je na zmenu zákona pripravené, no neočakáva sa, že do jeho portfólia pribudnú ďalšie žánre. „Problém tohto zákona je v tom, že oni nedosiahnu svoj cieľ. Keď prejde v parlamente, my ho budeme rešpektovať, ale určite nebudeme hrať hudbu, ktorá nezapadá do nášho formátu. Ak sa nejaké rockové alebo alternatívne kapely nádejajú, že sa budú hrávať, tak to sa nestane. Na tomto trhu sme si našli priestor, v ktorom sme najefektívnejší. Nehovorím, že je to jediná cesta, nezodpovedám za ostatné rádiá. To, že mnohé z nich sa opičia po nás, nie je náš problém,“ dodáva programový riaditeľ Expresu s tým, že rádiá so špecializáciou nemajú v našich obmedzených ekonomických podmienkach šancu. Menšinová hudba sa presunula na štátne okruhy, iba nedávno vzniknutá súkromná Rocková republika stále bojuje o svoje prežitie.
.chránený druh?
Čo z toho vyplýva? Optimistická predpoveď hovorí, že novela predsa len niečo zmení a že sa ponuka slovenskej hudby v komerčných rádiách zlepší. Lenže kvóty nepomáhajú konkurenčnému prostrediu, skôr ho deformujú. Uvidíme, ale vyzerá to skôr, že zostane všetko po starom. Niektorí interpreti, medzi nimi mladé kapely, sa budú spoliehať na nové médiá, ktorých význam stále rastie. Iní budú tlačiť svoju hudbu do televíznych seriálov (Sima Martausová, Desmod), alternatívni hudobníci sa budú tešiť sa z toho, že ich zahrá Efemko a že môžu hrávať po slovenských kluboch.
.národná identita?
Tlačovka mala nakoniec troch hostí: okrem usmiateho ministra kultúry a tradične zachmúreného premiéra si za predsednícky stôl sadol aj gitarista a spevák skupiny Tublatanka, aktívny podporovateľ Slovenskej národnej strany a jeden z iniciátorov Iniciatívy za slovenskú hudbu Martin Ďurinda.
„Verím, že po náročnom dni bude táto tlačová beseda pre vás osviežením,” otvoril stretnutie s novinármi Marek Maďarič. Myslel tým zrejme predovšetkým predsedu vlády, ktorý sa v tento deň posadil pred novinárov štvrtýkrát. Minister kultúry vecne uviedol návrh zákona, ktorý je v tomto čase na medzirezortnom pripomienkovom konaní a po ňom pôjde do parlamentu: v roku 2017 20 percent a v ďalších rokoch 25 percent slovenskej hudby v komerčných rádiách, 35 percent slovenskej hudby v rádiu verejnoprávnom.
Ide pritom o mesačný priemer hudby, ktorá v rádiách zaznie medzi šiestou hodinou rannou a polnocou, pričom každá piata slovenská skladba nesmie byť staršia ako dva roky. Za „slovenskú hudbu” sa pritom považuje hudba, ktorej aspoň jeden tvorca či interpret „bol štátnym občanom SR alebo mal či má trvalý pobyt na území SR”. Čiže nejde len o hudbu spievanú v slovenčine a ani nie len o hudbu slovenských autorov. Slovenskou hudbou sú teda aj po maďarsky spievané piesne skupiny Ghymes, rómske pesničky Sendreiovcov, alebo hoci aj Mahlerova 8. symfónia v podaní holandského Royal Concertgebouw Orchestra so Štefanom Kocánom, spievajúcim sólový basový part. Toto rozšírenie definície treba jednoznačne pochváliť.
Premiér Fico k tomu – okrem hulvátskej poznámky namiesto odpovede na otázku kolegu z Denníka N („Keby ste si nesedeli na ušiach a počúvali, čo som hovoril na začiatku, tak by ste odpoveď poznali.”) – nepovedal nič podstatné, ak teda neberieme vážne jeho improvizáciu na tému DPH, ktorá vďaka väčšej hranosti slovenskej hudby zostane na Slovensku. Martin Ďurinda vo svojom expozé priznal, že za posledné dva roky boli trikrát za ministrom kultúry a dvakrát za premiérom. Viedlo ich k tomu „dvadsaťročné obmedzovanie a potláčanie slovenskej hudby, v dôsledku čoho tu nevzniklo veľa hitov.” My len pripomíname, že počas tohto „obmedzovania a potláčania“ tu tvorili a tvoria hitmejkri ako Richard Müller, Ivan Tásler, Jana Kirschner, skupina Vidiek, Katarína Knechtová, Peter Bič Projekt či autori okolo Celeste Buckingham alebo Adama Ďuricu.
Kvóty sa ťažko kritizujú: sú zavedené vo viacerých európskych krajinách, no hudobne kurátorovaných rádií, akými sú na Slovensku Rádio_FM a Devín sa príliš nedotknú a súkromní vysielatelia sa nakoniec so zákonodarcami dohodnú na prijateľnom kompromise. Otázne je, či a do akej miery kvóty skutočne pomôžu slovenskej hudbe a do akej miery pozdvihnú kultúrnu úroveň obyvateľov Slovenska. Hoci sa slovo kultúrna či rovno národná „identita” objavilo na tlačovke viackrát, obava, že ide o streľbu mimo terča, je opodstatnená. Keďže návrh zákona nepredkladá skupina hudobníkov, ktorí chcú byť viac hraní, ale ministerstvo kultúry, je namieste pýtať sa, či kultúrnu úroveň obyvateľov Slovenska viac pozdvihne počúvanie Tublatanky alebo Dominiky Mirgovej, alebo skupiny Radiohead či Björk. Či slovenskej kultúre viac než akákoľvek kvóta nepomôže napríklad výraznejšia podpora základného umeleckého školstva.
.desať percent je dosť
Ak dáme bokom kultúrny rozmer, tak hlavným problémom zostáva fakt, či 25-percentná kvóta skutočne odzrkadľuje možnosti slovenskej popmusic. V deň, keď na pôde ministerstva kultúry oznámili novelu zákona, sme sa pozreli na rebríček najhranejších piesní za posledný týždeň v slovenských a českých rádiách. V stovke najhranejších skladieb sa nachádzalo len sedem slovenských skladieb, kým v podobnom českom rebríčku až 23 českých pesničiek. Celkovo sa v slovenských komerčných rádiách hrá v priemere desať percent skladieb so slovenskou stopou. Podľa programového riaditeľa Expresu je to tak akurát.
„Ľudia, ktorí ako príklad uvádzajú Francúzsko, ignorujú základnú matematiku. V krajine, ktorá má 65 miliónov obyvateľov, je zákon, podľa ktorého musia hrať 40 percent frankofónnej hudby, čo znamená, že tam treba zarátať aj Kanadu so 40 miliónmi ľuďmi a už sme na čísle 105. Vyberať 40 percent hudby zo 105 miliónov je iné ako 25 percent hudby z piatich miliónov. Toľko kvalitných hudobníkov u nás nenájdeme. Keby sme to chceli pretransformovať do našich pomerov, tak 40 frankfónnych percent sa rovná našim 3 percentám. Rozprávať, že 25 percent je kompromis medzi našimi navrhovanými 10 a ich navrhovanými 40 percentami, je veľký blud,“ vysvetľuje programový riaditeľ najúspešnejšieho slovenského rádia.
Podľa neho pokrivkávajú aj porovnania so škandinávskymi krajinami, ktoré majú v rámci podobných zákonov svoje špecifiká. „Ak by sme hľadali krajinu porovnateľnú s našimi kvótami a počtom obyvateľov, tak je to Írsko. Momentálne má zákon na úrovni 30 percent, lenže pozrite sa na ich hudbu. Koľko írskych hudobníkov chodí hrať po svete a koľko je takých, ktorí majú írske korene? Opäť sa dostávame do situácie, ktorá je neporovnateľná,“ dodáva.
V deň tlačovky zverejnil Slovenský ochranný zväz autorský (SOZA) prieskum, podľa ktorého až sedemdesiat percent ľudí povedalo, že by privítalo viac domácej hudby v našich rádiách. Keď sme pred dvoma rokmi robili v .týždni článok Za tú našu hudobčinu!, oslovili sme aj viacerých slovenských hudobníkov, ktorí tvrdili, že im ide zavedenie kvót hranosti proti srsti, no to, ako málo sa hrá slovenskej hudby v komerčných rádiách, považujú za extrém.
Hudobníci potrebujú vlny. Môžete mať státisíce klikov na YouTube, vaša pesnička sa nestane hitom, pokiaľ neprejde sitom najväčších slovenských rádií. Vysoké rotácie znamenajú vysoké tantiémy, vyšší predaj CD a digitálnych formátov, viac ľudí na koncertoch. To je dôvod, prečo ľudia okolo Iniciatívy za slovenskú hudbu, ktorej tvárou je aj Martin Ďurinda, chcú zmenu. On a ďalší slovenskí hudobníci sľubujú, že sa tým vráti do najhranejších rádií domáca produkcia a tak sa zvýši záujem o našu hudbu.
Podľa Vlada Taliana z RTVS sa však môže stať úplný opak. „Percento slovenskej hudby v rádiách je obrazom toho, aký je o ňu záujem. Ak ju teraz znásobíme dvaapolkrát, neviem či tým pomôžeme slovenskej hudbe. Nejde len o to, aby sa hrala, ale aj o to, ako ju poslucháči vnímajú. A takýmto spôsobom sa ich pohľad nezmení na pozitívny len preto, že jej budú mať viac,“ hovorí Talian. Podľa neho počty nepustia. V rádiu sa za hodinu zahrá 14 piesní, každá štvrtá bude musieť byť slovenská. Ročne to bude asi desaťtisíc slovenských pesničiek. „A teraz – koľko existuje kapiel na to, aby naplnilo túto kvótu? Môže to spôsobiť, že mnohým začnú liezť slovenské kapely krkom. Kto si v tejto situácii kúpi ešte aj ich CD, tak to už bude musieť byť masochista. Ľudia budú presýtení hudbou, ktorá bude znieť len ako výplň,“ dodáva.
.pop a len pop
Slovenský hudobný šoubiznis sa odvtedy, čo žali úspechy hudobníci ako Ďurinda, zmenil. V deväťdesiatych rokoch boli pánmi na trhu vydavatelia a oni rádiám diktovali podmienky aj ich zásobovali svojou hudbou. To sa zmenilo. V posledných rokoch majú veľké vydavateľstvá obrovský problém, ako pretlačiť svoju hudbu do rotácií rádií. Tie sa medzičasom začali riadiť formátovaním a sofistikovanými prieskumami, na základe ktorých si diktujú podmienky, akú hudbu chcú vysielať.
Expres bol prvý, ktorý prišiel s formátovaním a od roku 2005 je vďaka tomu najsilnejším hráčom na trhu. Jeho úspech sa snažia kopírovať ďalšie komerčné rádiá. To spôsobilo, že väčšina z nich hrá skoro to isté alebo podobné, čo Expres, čiže popmusic, ktorá sa páči väčšine nášho obyvateľstva. Z vĺn komerčných rádiá tak postupne vymizli iné žánre, ako napríklad rock, neopunk, hardrock. Alternatíva a hip-hop (ten, ktorý nežije len raz) sa tam ani nedostali. Tieto žánre majú na Slovensku menšinového diváka, no pre väčšinu, ktorú reprezentuje Expres a ďalšie komerčné rádiá, sú nezaujímavé alebo rušivé.
Podobný problém musia dnes riešiť aj popoví umelci. Adamovi Ďuricovi trvalo desať rokov, kým sa konečne chytila jeho pieseň. Kritériá a komplikované prieskumy (call-outy) komerčných rádií sú tak prísne nastavené, že slovenská popmusic v poslednom čase len veľmi ťažko hľadá nové tváre.
Ivan Antala hovorí, že jeho rádio je na zmenu zákona pripravené, no neočakáva sa, že do jeho portfólia pribudnú ďalšie žánre. „Problém tohto zákona je v tom, že oni nedosiahnu svoj cieľ. Keď prejde v parlamente, my ho budeme rešpektovať, ale určite nebudeme hrať hudbu, ktorá nezapadá do nášho formátu. Ak sa nejaké rockové alebo alternatívne kapely nádejajú, že sa budú hrávať, tak to sa nestane. Na tomto trhu sme si našli priestor, v ktorom sme najefektívnejší. Nehovorím, že je to jediná cesta, nezodpovedám za ostatné rádiá. To, že mnohé z nich sa opičia po nás, nie je náš problém,“ dodáva programový riaditeľ Expresu s tým, že rádiá so špecializáciou nemajú v našich obmedzených ekonomických podmienkach šancu. Menšinová hudba sa presunula na štátne okruhy, iba nedávno vzniknutá súkromná Rocková republika stále bojuje o svoje prežitie.
.chránený druh?
Čo z toho vyplýva? Optimistická predpoveď hovorí, že novela predsa len niečo zmení a že sa ponuka slovenskej hudby v komerčných rádiách zlepší. Lenže kvóty nepomáhajú konkurenčnému prostrediu, skôr ho deformujú. Uvidíme, ale vyzerá to skôr, že zostane všetko po starom. Niektorí interpreti, medzi nimi mladé kapely, sa budú spoliehať na nové médiá, ktorých význam stále rastie. Iní budú tlačiť svoju hudbu do televíznych seriálov (Sima Martausová, Desmod), alternatívni hudobníci sa budú tešiť sa z toho, že ich zahrá Efemko a že môžu hrávať po slovenských kluboch.
„Je tu určitá skupina muzikantov, ktorá si myslí, že má právo až do dôchodku žiť zo svojej hudby a nehľadá už iný spôsob, ako zarobiť. To mi príde scestné."
Maťo Ďurinda na tlačovke povedal, že očakáva dvojnásobné zvýšenie svojich honorárov. Áno, rotácia slovenských popových pesničiek sa znásobí, ale jeho sa to až tak týkať nebude. Ak ste počuli Adama Ďuricu štyrikrát denne, budete ho počuť raz toľko. Tí, ktorí sa najviac zaslúžili o presadenie 25-percentnej kvóty, zostanú v podstate na tom istom, pretože kanály Slovenského rozhlasu túto kvótu už dnes spĺňajú a budú hrať ako predtým.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.