je nedeľa poobede, pekné jarné počasie. Také, počas ktorého do mesta väčšinou húfne vychádzajú rodiny s deťmi alebo aspoň turisti hľadajúci známe budovy a pamiatky. Napriek tomu sú ulice a historické námestia Košíc takmer úplne prázdne. Kde-tu sa objaví partia miestnych alebo skupinka postarších dám z Nemecka hľadajúcich občerstvenie. Ešte komickejšie pôsobia dominanty nedávno skončeného projektu Európskeho hlavného mesta kultúry (EHMK).
V obrovských komplexoch zrekonštruovanej Kunsthalle alebo rozľahlých Kasární to už vzdal aj samotný Potemkin. Ten, ktorý do konca roka 2013 s vypätím všetkých síl držal pred ostatnými kulisu kultúrneho mesta s bohatou meštiackou históriou, sa posunul o dom ďalej. Svoje bašty nechal napospas strateným recepčným a ešte stratenejším turistom, ktorých sem nejakým omylom zaviala fáma o akejsi znovuzrodenej kultúre.
Kasárne si najviac obľúbili miestni skejteri, ktorí sa stretávajú na veľkej asfaltovej ploche pred vchodom. Vnútri ich aj tak nečaká nič ohurujúce. Skanzen pretečených „štrukturálnych" peňazí môžu pokojne obdivovať aj zvonku. Podobne majestátne a profesionálne zrekonštruovaná budova Kunsthalle je zaujímavá aspoň architektonicky. Počas vyše hodinovej prehliadky jej vnútra nás však sprevádza iba štvorica španielsky hovoriacich turistov. Tí sa väčšinu času venujú akurát jeden druhému a dlhšie sa zdržia iba pri dvojici obrazov – jeden je celý čierny, druhý, naopak, celý biely. Nič viac. Scéna ako z paródie na moderné umenie, ktorú si každý z prítomných jednoducho musí odfotiť.
"Čo sa na papieri javí ako klasické eurofondové odlievanie peňazí na „vzdelávacie programy" však v tomto prípade očividne zafungovalo."
Sterilitu narúša len potenciál ukrytý v budove, ktorá by v hociktorom západnom centre patrila k najnavštevovanejším miestam na mape. A pani upratovačka, ktorej špinavá podlaha nedá pokojne sedieť ani v siedmy deň týždňa. Najprv práca, až potom kultúra. V Košiciach to platí dvakrát tak. Keď sa na to pred pár rokmi pokúsili ísť opačne, dopadlo to takto.
.výťah ďalej
Svoje o tom vie aj Mišo Hudák, autor kultovej knihy KSC Kód, v ktorej geniálne opisuje zvonka ťažko pochopiteľnú košickú dušu. Sám patrí k úzkej skupine lokálpatriotov, ktorým záleží na imidži svojho „východného pobrežia". „Posledných sedem-osem rokov sa snažím o to, aby Košice konečne prestali byť hlavným mestom gadžov," používa na vykreslenie svojho pocitu chytľavý prívlastok z vlastnej knihy. Keď bol z prostriedkov EHMK 2013 vyhlásený projekt umeleckých intervencií vo firmách, prihlásilo sa ich niekoľko. Spomedzi takých, ktoré boli ochotné do svojich vnútorných procesov vpustiť miestnu neriadenú strelu, bol
Mišo ochotný obetovať svoj čas jedine letisku, do ktorého sa viackrát obul už vo svojej knihe. „Na rovinu som im povedal, že majú hrozné letisko. Neviem, čo vôbec očakávali alebo čo im povedali ostatní. No vybrali si mňa. Ponúkol som im drobné vylepšenia, ktoré mali ten priestor sfunkčniť," opisuje náplň svojej približne polročnej práce. Počas nej najprv niekoľko mesiacov pozorne sledoval vnútorné procesy letiska, aby bol neskôr schopný prísť s niekoľkými praktickými riešenami – úpravou komplikovaných čakacích koridorov či zjednotením vizuálnej prezentácie letiska.
S gadžovstvom však podľa vlastných slov bojuje neustále: „Doviezol som rómskeho muzikanta, ktorý hral niekoľko hodín v letiskovej hale a ľudia z neho boli nadšení. Policajti preňho však vôbec nemali pochopenie a takmer ho vyviedli von. Alebo spomínané koridory – reorganizoval som ich dvakrát a dvakrát si ich policajti svojvoľne zmenili naspäť. Mne nejde o nič viac, než aby sa tí ľudia hneď do troch minút neprejavili k cudzím ľuďom a turistom ako úplní...," dokončuje autentickým jazykom svojej knihy Mišo.
Do podobného boja s veternými mlynmi „konzervatívnosti, izolovanosti, malomeštiactva, túžby po priemernosti, odmietania progresu a lineárneho plynutia času smerom do budúcnosti" (ďalší zo skvelých popisov z KSC Kódu) sa odhodlal aj Viktor Fehér. Mladý umelec sa spolu s ďalšími piatimi priateľmi pustil do projektu otvorenej mestskej galérie murálneho umenia. Teda do propagácie a zastrešenia veľkých pouličných malieb, ktoré majú svoju tradíciu aj na stenách slovenských panelákov. Zatiaľ čo však v bratislavskej Petržalke momentálne prebieha snaha o záchranu posledného podobného diela na Osuského ulici, v Košiciach je trend úplne opačný. Tímu okolo Viktora sa podarilo do mesta dotiahnuť veľké mená súčasného svetového muralizmu, ktoré po sebe zanechali po centre roztrúsených vyše 14 diel.
„Galériou je vlastne celé mesto. Každé jedno dielo je zaznačené na mape a ľudia si u nás môžu objednať sprievodcu, ktorý im zorganizuje výlet po meste aj s výkladom," vysvetľuje Viktor. Aj on registruje vo vnímaní roly umelca v druhom najväčšom slovenskom meste posun, aj keď zatiaľ iba veľmi pomalý: „Cítim, že keď dnes zaklopem so žiadosťou o povolenie maľby na dvere šesťdesiatročnej pani, tá aspoň tuší, o čo ide a nemyslí si, že som jehovista. No to ani zďaleka nestačí. Umenie ako také je v Košiciach stále v plienkach."
Mišo aj Viktor sa snažia o zmenu mesta, ktoré na podobné aktivity očividne nie je zvyknuté. Napriek tomu sa zdá, že existuje minimálne jeden produkt vyše rok starej megalománie, ktorý by v konečnom dôsledku mohol z Košíc vyrobiť skutočné centrum kultúry v regióne. Už niekedy v roku 2008 začali fungovať vzdelávacie programy, ktoré na začiatku „predsedníckeho" roka 2013 vyústili v existenciu komplexného programu Escalator. Ten bol platformou, ktorá mala vzdelávať miestnych umelcov v oblastiach, ktoré budú vo svojom budúcom fungovaní potrebovať. Do Košíc prišla dvojica britských profesionálov, ktorá vybraným kreatívcom na mieru ušila program podľa ich špecifických potrieb.
Čo sa na papieri javí ako klasické eurofondové odlievanie peňazí na „vzdelávacie programy" však v tomto prípade očividne zafungovalo. „Escalator sa uchytil a dnes sa doň hlásia už aj organizácie z ostatných častí Slovenska,“ hovorí súčasný riaditeľ projektu EHMK 2013 Michal Hladký, ktorý vidí práve na súčasnom stave kultúry v Košiciach jasný príklad zmysluplnosti tohto projektu. Čo je však pre Košice ešte dôležitejšie, Escalator vyprodukoval a hlavne sprofesionalizoval skupinu ľudí, akými sú aj Mišo alebo Viktor. Spolu s partiou ďalších miestnych umelcov (z ktorých väčšina sa na projekte podieľa aj priamo ako tzv. Tabačka Partners) túto sobotu spustia projekt, aký na Slovensku nemá obdoby.
.buď – alebo
„Odjakživa som mal v hlave alternatívne kultúrne centrum. Konkrétna vízia sa so mnou ťahá už niekedy od prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov," opisuje začiatky Tabačky jej ideový otec a dnes už aj umelecký riaditeľ Peter Radkoff. S nadšením si aj po vyše dvoch dekádach spomína na prvé inšpirácie, ktoré čerpal najmä z legendárnej manchesterskej alebo hamburskej scény. „Po revolúcii sme začali organizovať rôzne akcie. Niekedy v roku 1995 sme konečne založili aj občianske združenie BONA FIDE."
Prvou veľkou organizovanou akciou, ktorú si vymysleli, bol projekt prezentácie zahraničnej kultúry. „Z nejakej učňovky zo stredného Slovenska sme si požičali autobus a vybrali sme sa na cestu po Francúzsku. Mišo Kaščák, Mário Gešvantner, nietkorí členovia Pudingu Pani Elvisovej a ďalších možno dvadsaťpäť ľudí." Trvalo ešte ďalších desať rokov, kým sa kultúrny potenciál z autobusu mohol prejaviť na jednom mieste aj v samotných Košiciach.„Všetci privatizovali a ja som čakal. Až po desiatich rokoch, v roku 2005, sa nám konečne podarilo získať priestor. Starý kulturák na periférii Košíc," opisuje náročné začiatky svojho Centra súčasných umení (IC) Peter. Ani to ho neodradilo od toho, aby hneď od začiatku neprišiel s pravidelným programom a nezačal do Košíc pozývať (aj) zahraničné mená. „Pamätám si, že asi po roku sme zavolali českú kapelu Skyline.
„Zo zahraničia nám hovoria, že takéto podmienky sú neprijateľné. Napriek tomu som hrdý na to, že sa nám podaril precedens, ktorému sa zatiaľ na Slovensku nikto ani len nepriblížil."
Prišlo asi 60 ľudí. Vnútorne sme sa pred nimi hanbili a mali sme pocit, že sa im za to musíme ospravedlňovať," spomína s úsmevom na perách. Ani po krátkej a predčasne ukončenej anabáze v pozícii šéfa expertnej skupiny pre súčasné umenie a nezávislú kultúru v projekte EHMK, v rámci ktorej rozbehol oživovanie spomínaných Kasární, na kultúru v Košiciach nezanevrel. Keď v polovici septembra 2008 Košice získali primát EHMK, z Kasární ho (oficiálne vraj preto, že v mestskom priestore čapoval pivo) vyhodili a on sa musel opäť porozhliadnuť po novom priestore. Trvalo necelý rok, kým začal pravidelný kultúrny program v meste ponúkať v priestoroch bývalej tabakovej továrne a učilišťa na Gorkého ulici. Z Tabačky sa po krátkom čase stal kultový alternatívny priestor.
Konali sa tu koncerty, diskusie či filmové kluby. Využívaná však bola iba malá časť obrovskej industriálnej budovy. A aj tá fungovala až do tohto roka v značnom provizóriu. „Stále to tu nie je skolaudované a zo stien na niektorých miestach trčia elektrické káble. Po niekoľkých rokoch v takýchto podmienkach a miestami vyhrotenej komunikácii s naším prenajímateľom – Košickým samosprávnym krajom – sa nám konečne podarilo dohodnúť na kompromisných podmienkach,“ hovorí Radkoff. Napokon sa mu zadarilo spolu s ostatnými členmi občianskeho združenia dohodnúť riešenie, v rámci ktorého župa na desať rokov prenajme OZ BONA FIDE budovu Tabačky a jej rekonštrukciu podporí sumou päťstotisíc eur. „Zo zahraničia nám hovoria, že takéto podmienky sú neprijateľné. Ešte k tomu si platíme aj nájom. Napriek tomu som hrdý na to, že sa nám podaril precedens, ktorému sa zatiaľ na Slovensku nikto ani len nepriblížil. V našich zemepisných šírkach považujem takéto riešenia za férové. Aj vďaka nemu budú mať Košice prvé skutočne nezávislé kultúrne centrum."
najprv ponuka
„Konštantné zaostávanie dvadsiatich až osemdesiatich rokov za štandardným vybavením sveta v disciplínach ako infraštruktúra, služby, vzdelávanie, občiansky aktivizmus sú obrovskou konkurenčnou nevýhodou a veľkolepým prísľubom v jednom," píše sa v KSC kóde. Tá otázka napadne azda každému pozorovateľovi, ktorý sa prejde po obrovských zrekonštruovaných priestoroch Tabačky. A nemusí to byť rovno povýšenecký Bratislavčan nedôverujúci etablovaniu kultúry inde, než v hlavnom meste. Naozaj existuje v Košiciach dopyt po kultúrnom centre s rozlohou 2 500 štvorcových metrov, vlastným nahrávacím štúdiom a koncertnou sálou takmer pre tisíc ľudí? Miestni o tom nepochybujú a ponúkajú hneď niekoľko argumentov.
„Tabačka je na rozdiel od Kunsthalle alebo Kasární projekt, ktorý vznikol zdola, z iniciatívy ľudí," vysvetľuje Radkoff. Samotní prevádzkovatelia si s pomocou Escalatora vybrali svojich budúcich nájomníkov, s ktorými sa budú snažiť centrum kreatívneho priemyslu rozbehnúť a uviesť do života. Práve pojmom kreatívny priemysel vysvetľujú symbiózu kultúrnych (dve koncertné sály, nahrávacie štúdio, filmový klub) a podnikateľských (tlačiareň, fastfood, bary) priestorov, ktorá ma v Tabačke od polovice mája vzniknúť. A dorovnať tak deficit prameniaci z dotačnej podvýživy.
„V porovnateľných európskych mestách sú podobné projekty financované z dotácií približne zo šesťdesiatich percent. My si budeme musieť 75 percent vlastných nákladov vykryť z vlastnej hospodárskej činnosti – z predaja vstupeniek či tržieb z baru. Čo je taký nepomer, že ak o ňom poviem niekomu z inej časti Európy, spýta sa ma, či som ‚šalený‘," smeje sa Radkoff. Napriek tomu si je istý, že to, o čo sa snaží, do Košíc jednoducho patrí. Aj keď to v meste na prvý pohľad na žiaden dopyt po kultúre nevyzerá, s jeho pankovým zápalom pre vec sa argumentuje len ťažko. „Všetci sa za posledných osem rokov posunuli a pomaly sa už zlepšuje aj grantová politika. EHMK malo obrovský vplyv na myslenie ľudí. Tých ľudí, ktorí zrazu ležia vonku na dekách v parku, kam predtým chodili tak akurát bezdomovci. To, že sa ti teraz zdá, že je všetko tak, ako má byť, je klam. Ľuďom treba vytvoriť ponuku a oni prídu," vysvetľuje.
.súperiť s guru
Ani najväčší pankáč sa však v takom veľkom priestore nevyhne kompromisom pri tvorbe programu. Aj keď tvrdí, že spoločne s ostatnými majú dramaturgickú politiku nastavenú jasne. „Budeme sa musieť poriadne obracať, aby sme všetko finančne vykryli. No určite nebudeme politickí. Možno budeme robiť trochu komerčnejšie veci či firemné akcie, no budeme sa snažiť správať normálne. Budeme musieť. Nie sme predsa debili, aby sme sem zavolali Desmod. To radšej všetkých prepustím, zavriem búdu, položím na stôl občiansky a pôjdem niekam do lesa," rehoce sa Radkoff.
A tak sa v sobotu 16. mája počas Noci múzeí a galérií Košičania dočkajú parády, akú mesto zažilo naposledy počas EHMK. Každý jeden kút novej Tabačky ožije iným typom alternatívnej kultúry. V jednom z kútov bude určite stáť aj Peter Radkoff, ktorý konečne na vlastné oči uvidí stelesnenie toho, o čom zopár desaťročí sníva. Ani vtedy si však podľa vlastných slov nezaloží ruky a nezačne si užívať pokojnejší život umeleckého riaditeľa Tabačky. „Chcem vymýšľať ďalšie a ďalšie podobné veci. Už premýšľam o prepojení Tabačky s okolitým mestom. Lebo to ak nespravím, tak sa zabijem," dodáva ironicky aj odhodlane zároveň.
Niekde v priestoroch Tabačky bude v ten večer aspoň na chvíľu určite aj Mišo Hudák. Bude sa tešiť z toho, že jeho mesto je opäť o trochu menej „gadžovské". Takisto si však určite spomenie na úryvok z poslednej kapitoly svojej knihy, podľa ktorej „každodenná absurdita žitia na nefungujúcom území pripomína zenového guru, ktorý svojim učňom zadáva neriešiteľné rébusy. Keď sa niektorý zo žiakov osmelí s múdrosťou guru súperiť, odmenou mu je kung-fu do tváre s rozbehom." A Mišo bude spolu s ostatnými zo srdca dúfať, že guru si tentoraz nevyšliapne aj na najlepšieho zo svojich žiakov. Také kung-fu by pre kultúru v Košiciach mohlo byť naozaj smrteľné.
Článok vyšiel v tlačenom vydaní.