.bol v tvojom živote čas, keď si chcel robiť niečo iné ako hudbu?
S obľubou hovorím, že hudba bola pre mňa záchrana. Keď som mal na gymnáziu doučovateľa z matematiky a fyziky a napriek tomu mi to nešlo, tak som si uvedomil, že prihára. Vedel som, že keď skončím školu, tak sa neuživím.
.čiže si neplánoval študovať hudbu?
Chodil som síce ako dieťa na klavír, ale počúval som bigbít.
.otec (hudobný skladateľ Ladislav Burlas – pozn. red.) s tým nebol spokojný?
Ten sa tváril, že fuj, ale po rokoch to uznal, ako všetci ľudia z vážnej hudby, keď zistili, aké sú tam výsledky. Beatles sa mu páčili, ale považoval to skôr za náhodu. Hendrix už napríklad tú generáciu veľmi znervózňoval, na to neboli pripravení vôbec... Keď som vedel, že sa nedostanem na vysokú, tak som chcel prestúpiť z gymnázia na konzervatórium, ale tam ma nezobrali. Hudba bola vtedy jediná vec, ktorú by som mohol robiť.
.teba nezobrali na konzervatórium?
Je smutné, že vám to musím hovoriť. Keď otec robil v Akadémii vied, mal tam kolegu Zdenka Nováčka. To bol človek, ktorý si vybavil udelenie Ceny Klementa Gotwalda tak, že sfalšoval podpisy, prišli mu na to a skoro išiel sedieť. Vyhodili ho, no keď v šesťdesiatom ôsmom prišli Rusi, tak sa stal jedným z hlavných ľudí, ktorí ovládali hudobnú kultúru na Slovensku. Biľakovci ho vytiahli, bol takým hudobným ideológom a zároveň riaditeľom konzervatória. Tam ma nezobrali preto, že som bol vraj na konzervatórium príliš starý, na VŠMU ma nezobrali údajne pre nedostatok miesta, no na odvolanie tam zrazu miesto bolo. Čiže neviem, aké tam boli intervencie. Človek s tým žije a nikdy nezistí, ako to v skutočnosti bolo.
.dalo sa vôbec v tvojej rodine vyhnúť hudbe?
Nedalo, ale nenapadlo mi na začiatku, že by som sa tým živil, až keď som hľadal svoju cestu, zistil som, že sa to dá robiť dobre.
.mal si kapelu ako tínejdžer?
Až neskôr. Nebol na to čas. Na gymnáziu som mal doučovateľa, riešil som matematické príklady zo zbierok. Bol som mierne retardovaný v prírodných vedách.
.akú si počúval hudbu?
Yes, Genesis alebo Zappu. To sa mi páčilo. Zappa ma neskôr omrzel, lebo ma začal znervózňovať.
.počas toho si študoval klasickú hudbu. Nebola to trochu schizofrénia?
Nie. Ľudia z týchto kapiel boli zbehlí v klasickej hudbe, Emerson hral Bartóka, len u nás sa to vnímalo, ako keby to bolo niečo iné.
.ty si študoval u Cikkera. To bola veľká postava slovenskej hudby, nie?
Veľká postava, neviem čo povedať. Po prvom ročníku ma chcel vyhodiť. Doniesol som mu aleatoriku, teda zjednodušene povedané hudbu bez taktových čiar. Keď to uvidel, tak začal, že čo ja s tebou urobím, keď si myslíš, že takto budeš pokračovať, tak sa s tým rozlúč, to ti jasne hovorím.
.aj Marián Varga k nemu chodil.
Áno, ale títo páni sa na starobu zmenili. Keď boli mladí, vedeli byť priateľskejší, ale na staré kolená prišli choroby a znervózneli. Pamätám si, ako som za Cikkerom chodil autobusom do kúpeľov na Sliač, kde sa liečil. On mal zaujímavý osud, v päťdesiatych rokoch ho ničili za Mistera Scroogea, považovali to za buržoáznu kultúru, ale potom sa to v jeho prípade zmenilo a mohol ďalej skladať.
.dalo by sa povedať, že ťa Cikker aj niečo naučil?
Neviem. Škola je dobrá na to, aby si mal veľa voľného času a mohol si sa zaoberať tým, čo máš rád. Keď nie si človek, ktorý vie, čo chce, tak ťa ťažko niečo naučia. Môžu ti dať informácie a niekam ťa posunúť, ale viac nič. Ja som nikdy nemal pocit, že ma Cikker niečo naučil. To musím úprimne povedať. Viem, že to vyznieva strašne, ale veľa žiakov, ktorí na Cikkera a jeho kolegov nadávali, neskôr ich začali blahosklonne chváliť. To nechápem. Koľkokrát sa s niekým stretneš na pive a hovorí ti, ako ho pán profesor udupával, ako mu všetko zakazoval a potom mu ten istý človek napíše oslavný nekrológ.
.bol si u Cikkera celých päť rokov?
Áno. Dnes tomu nikto neuverí, ale my sme do druhého-tretieho ročníka inštrumentovali ľudovky. Bola to takmer polovica štúdia na vysokej škole. Potom ma zdrbal za tú aleatoriku. (Smiech.)
.odmietal modernú hudbu?
Neviem, tváril sa, že sa tým nezaoberá, čiže ťažko sa dá rozlíšiť, či sa mu to nepáči osobne, alebo vkusovo. Zároveň táto hudba bola pre oficiálnu komunistickú ideológiu fuj, čiže to bolo celkom výhodné.
.čo na to hovoril tvoj otec?
Ako muzikológ bol z toho veľmi smutný. Koncom 50. rokov kriticky analyzoval perspektívu tzv. slovenskej moderny, kam patril Suchoň, Moyzes a Cikker. Lebo moderna to nebola, aj keď to preberalo isté prvky z európskeho vývoja. On si dovolil povedať, že to nebude bohviečo, pokiaľ to nebude viac komunikovať so svetom a mal niekoľkoročný problém s tým, čo si to dovolil o nich napísať. V šesťdesiatom ôsmom napísal skladbu Planctus, o ktorej jeden kritik napísal, že mu pripomína smutné augustové dni roku 1968. Niekoľko rokov sa mu vďaka tomu nehrali veci.
.čo si robil po škole?
Hudobného režiséra v Opuse. V lepšom prípade som nahrával Deža Ursinyho a Lasicu a Satinského, v horšom prípade dychovky. Dežo vedel, čo chce a nemal rád režisérov, čo mu do toho hovoria. Keď počul, že Burlas na to serie, pretože ja som to bral s nadhľadom, tak si ma vypýtal. Vypýtal si ma teda preto, aby som ho nerežíroval. Pôvodne som tam ani nechodil, potom už aj áno, pretože som zistil, že si nevadíme.
.na jednej jeho platni sa ozve aj tvoj nákazlivý smiech.
Hej, niekde na konci platne. Hysterický úchyl! (Smiech.) Zvukár to tam nechal a Dežovi sa to páčilo.
.ako si sa dostal k novej hudbe?
Z domu. Dnes máš satelit a päťsto programov, vtedy som vedel, že si treba zapnúť viedenský rozhlas a tam to všetko bolo. Nebol som jediný. Kolman, Zeljenka, Berger, Hatrík, tí tým žili. Napríklad v súbore Hudba dneška boli ľudia, ktorí v šesťdesiatom siedmom hrali Stockhausenove skladby. Je smiešne, ako to konvečne vyznieva, keď sa bavíme o komunistickom útlaku. Bola to vlastne taká trápna atmosféra.
.trápna?
Nelíšila sa od dnešnej. Aj dnes elity kašľú na kultúru.
.ako vznikla skupina Maťkovia?
Zvukár Ivan Jombík bol bubeník a kamarát z ulice. Stretávali sme sa u mňa doma, skúšali a keď sa uvoľnilo štúdio, tak sme nahrávali. Hrali sme v Ostrave, v Brne, ale to boli výnimky. Raz sme mali týždennú šnúru po Slovensku, ale tá dopadla zle, lebo sme zistili, že gitarista, keď si vypije, začne byť veľmi nepríjemný.
.rokenrol!
Áno, ale vtedy som si uvedomil: Maťko, ty si meštiak. Bolo mi jednoducho nepríjemné chodiť po ubytovniach a hľadať miesto, kde sa môžeš umyť. Nebol to rokenrol, ktorý by som chcel. Najhoršie bolo, keď ľudia z kapely a okolia začali nahlas uvažovať, že vybavíme Triangel, veď buďme aj trochu komerční.
.keby Maťkovia vystúpili v Triangli, bolo by to úžasné...
Nie som si istý, skôr by sme vyzerali ako idioti. Bolo jasné, že by nám zoškrtali všetky naše texty a dopadli by sme ako všetci. Keď som si predstavil, že najlepšia vec z Triangla bol Peter Nagy, tak som povedal, že na to nemám a rozpustil som kapelu! (Smiech.)
.maťkovia vyšli po revolúcii na značke Zoon Records.
Miloš Spišák to vydal, ale potom zistil, že sa to nepredáva.
.dnes je to kultová platňa.
Ktorú nikto nechce.
.maťkovia boli kapelou, ktorá odpovedala na vtedajšiu novú vlnu a dodnes znie nadčasovo.
(Vzdych). Tam je ale smola, že to dáva zmysel len pre nás. My sme vždy pozadu, vždy je to príliš málo ľudí, ktorí by tu vedeli ovplyvniť vývoj, čo sa deje za hranicami...
.neskôr si založil Ospalý pohyb, ktorý odkazoval na atmosférickú scénu okolo 4AD. Bola táto kapela reakciou na to, že už nechceš robiť rokenrol?
V podstate áno. S Ivanom Csudaiom sme vtedy počúvali kapely z vydavateľstva 4AD. Je výtvarník, pôvodne som ani nevedel, že hrá na gitare. Raz som k nemu prišiel na návštevu, hral na španielke ako Joni Mitchell. Potom sme začali spolu skúšať a robiť pesničky.
.po revolúcii si sa stal členom Veni ensemble, ktorá hrala súčasnú modernú hudbu.
Málokto vie, že Daniel (Daniel Matej, šéf Veni – pozn. red.) ma vlastne vtedy zachránil. Vtedy som zápasil so starými pánmi, ktorí hrali vážnu hudbu. Bolo to strašne ťažké. Dnes prídu mladí a zahrajú ti minimalizmus presne tak, ako chceš a dodržia všetky atribúty. Vtedy muzikanti začali do toho hneď hovoriť, že je to strašne dlhé, že by sme mali zvýrazniť dynamiku, ľudia sa budú nudiť, dajme rýchlejšie tempo, nemôže to byť desať minút také pomalé. Nič nechápali. Zrazu som zistil, že im to nevysvetlíš, pretože sú mimo. Jedna vec je, že to nepoznajú, druhá vec, že keď to konečne spoznali, aj tak to nechápali a hrali to tak, ako sa naučili v škole. Taký ten romantizmus. Vedel som, že musím zobrať noty a ticho odísť. Nemalo to význam. Vtedy Dano založil kapelu a začal to robiť tak, ako sa patrilo.
.napriek všetkým možným komplikáciám.
Mám taký príklad: dvakrát som poslal noty do súťaže na Varšavskú jeseň a nikdy sa tam nedostali. Na colnici ich pravdepodobne zodpovedný eštebák zobral a neposlal ďalej. Hovoril som si, aký je ten Patkowski z Varšavskej jesene arogantný, že mi ani neodpovedal. Potom som sa rozprával s niekým z jeho okolia a potvrdil mi, že to nedošlo. Ani to neopustilo naše územie. Komunisti vedeli tak rozosrať vzťahy. Hovoril som si, že k nim do Varšavy chodia ľudia zo Západu a my ich už nezaujímame. Bol som naivný, keď som si myslel, že im predsa nebudú vadiť nejaké noty, ktoré nemajú nič s politikou. No v Poľsku bola už Solidarita a už sa blokoval prístup.
.krátko po revolúcii sme žili v ilúzii, že sa všetko dá. Tebe vychádzali platne, koncertovali ste, no potom prišiel Mečiar a všetko sa vrátilo späť.
To bol jasný znak toho, ako bude Slovensko vyzerať. Myslel som, že keď Mečiar skončil, je to uzavretý príbeh, no na všetkých týchto Váhostavoch sa ukazuje, že sme postihnutí.
.po páde mečiarizmu si sa trochu vytratil z povedomia. Čím to bolo?
Trochu? Úplne. Nemôžem o tom hovoriť, sú to osobné veci. Mal som desaťročie, keď som mal pocit, že nič nemá význam. Bol som bez energie.
.nekompomoval si?
Robil som si pre seba. Mám pred penziou. S toľkým voľným časom by sa človek mohol zblázniť. Takže teraz som rád, že sa niečo deje.
.meno Burlas opäť vyskakuje a to nielen preto, že si mal nedávno premiéru Spam Symphony na Radio Head Awards a predtým premiéru komornej skladby na Konvergenciách. Robíš aj zaujímavú hudbu k divadlu.
V tom mi pomohol Edo Kudláč. Párkrát nám spolupráca vyšla a odvtedy mi volá, keď potrebuje hudbu. Už je to desať predstavení. Myslel som, že ho sklamem, ale zatiaľ to vychádza. On je dobrý režisér, vie, ako má vyzerať dobré divadlo. Vo filme máš dve minúty úplne zbytočnú scénu, vieš, že je to zlé, a tak sa dajú srdcervúce dojímavé emotívne hudobné výlevy a nakoniec sú všetci nadšení. (Smiech.) On to nerobí. Keď sa mení scéna, potrebuje, aby sa to niečim zaplnilo. Musím povedať, že sa to komponuje ľahšie, ako keď ti niekto povie, že tu musíš desať minút podporovať nejaký zúfalý výlev. Mám teóriu, že keď je človek starý, čiže na odstrel, tak sa jeho meno začne častejšie vyskytovať. Je výhoda, že som si nadrobil doma, takže mám z čoho vyberať. Aspoň nemám paniku, keď prichádza termín odovzdania. To preto, že som si desať rokov doma komponoval do šuplíka, mysliac si, že treba prežiť.
.skladba Spam Symphony, ktorá zaznemala na RHA, zbierala samé nadšené reakcie.
To vážne? Pôvodne to mala byť inštrumentálna hudba. Vtedy sa náhodou ozvala Nora Ružičková a dala mi svoje básne. Začal som ich čítať a narazil som na báseň Intimita. Uvedomil som si, že to je ono. Z RHA mi povedali, že môžem použiť aj zbor a mne sa zrazu vyriešilo päť problémov naraz. Nakoplo ma to. Text bol smiešny, ale zároveň hlboko tragický, pretože ona povystrihovala rôzne úryvky zo ženských časopisov. Skladba mi začala žiť pod rukami. Začalo sa mi to tam hmýriť, stačilo to už len usmerniť.
.je to výborná skladba.
Ktorá vznikla vďaka úplnej náhode. Ja vôbec nesledujem súčasnú poéziu, keby ma Nora neoslovila, tak by to bolo všetko inak.
.bolo by to dobré nahrať.
Je to už nahraté a veľmi dobre. Vďaka Marošovi Hečkovi. Je to absurdné. On je scenárista a filmár, ale nebyť jeho, tak nemám vôbec nahrávky z mojej komornej tvorby. Vďaka nemu som mohol ako autor prežiť. Nikto z vydavateľstiev ma za dvadsať rokov neoslovil. Bol som ako neviditeľný človek. Musel prísť Maroš Hečko. Pre neho je to supervysvedčenie, no zároveň aj diagnóza doby. Za tie roky nikomu – s výnimkou festivalu Melos Éthos – nenapadlo, či nechcem niečo napísať pre orchester, pritom aj mladší autori sa už hrali. Ja som v zóne, kde je napísané: ebola. (Smiech.)
.máš pocit, že si prehliadaný?
Teraz nie, už sa mi darí. Ale z kruhov vážnej hudby to bola s výnimkou kolegov Vlada Godára a Petra Zagara úplná ignorancia.
.bolo to tým, že im nekonvenoval tvoj hudobný štýl alebo ťa považovali za rockera, ktorý skúša robiť vážnu hudbu?
Neviem. Ale sú to fakty.
.podobný pocit má napríklad aj Blaho Uhlár.
On aspoň vie, prečo. Urážal ich, znepokojoval ich, narúšali im ich svedomie. Ja som bol skôr ten nudný. (Smiech).
.ďalší tvoj comeback spočíva v tom, že sa obnovil Ospalý pohyb.
Pritom nemám na jeho obnovení žiadnu zásluhu. Vždy, keď som raz za dva roky robil s Danom Balážom, ktorý hral v Ospalom pohybe na bicích, v Efemku rozhovor, tak som sa ho pýtal, či si nechce znovu zahrať. Najprv hovoril, že je lenivý, potom, že má dieťa, potom zas nevie, kde má bicie. Nakoniec som sa už radšej ani nepýtal. Zrazu sa sám od seba ozval, či sa mi nechce skúšať. Myslel som, že žartuje. Ale deti sú odrastené a zistil, že zamestnanecký život je vlastne otrava, treba koníčka. Začali sme sa stretávať. Traja zo štyroch členov sú pôvodní. Viem, že by som mohol zostaviť kapelu z profíkov, ktorí by boli lepší, no zároveň je to aj hrozná prázdnota. Čo ťa zaujíma nejaký džezmen, čo prepletá prstami, ale človek sa pri tom nudí? Ja mám radšej jednoduchého vidiečana, ktorý keď tam tie akordy dá, tak je to väčšia sila. Skúšame už pol roka. Máme nové veci, väčšinou inštrumentálky, pretože nám chýbajú texty a staré veci ako Anjel strážny alebo Diera.
.si pripravený opäť koncertovať?
Čo blázniš? V tom sú mi chlapci nápomocní. Máme dohodu, že ďalej ako za Piešťany nepôjdeme. (Smiech.)
.ale nedávno si hral spolu s Tante Elze v Prahe. Ako k tomu došlo?
Zasa to vymyslel Maroš Hečko. Mne by to nenapadlo. Chod života je taký, že mladým nemusí záležať na tom, že nejakí starí páprdovia voľakedy niečo robili. A mne by ani nenapadlo, že by som mal spolupracovať s niekým mladým, pripadal by som si ako nejaký pedofilný zbormajster. (Smiech.) Zrazu mi volá Hečko, či nechcem ísť do Prahy s Tante Elze, súhlasil som očakávajúc, že Veronika (Veronika Seppová a.k.a. Tante Elze) povie, že nie a tým pádom je všetko vybavené. Ale ona povedala áno a potom som sa už tešil, lebo jej veci sa mi páčia.
.ako často komponuješ? Každý deň?
Vôbec. Niečo mi napadne, nahrám si...
.ako prichádzajú nápady? A kedy? Aj teraz, keď tu s nami sedíš a piješ pivo?
Aj. Čudujem sa, myslel som si, že už nikdy nebudem mať nápad. (Smiech.)
.ako vyzerá taký nápad. Je to krátka melódia?
Niečo krátke. Aj dobrý román sa dá zhrnúť do niekoľkých viet. Niekto dal na twitter Annu Kareninu: nudila sa, nebola spokojná so svojím mužom, zamilovala sa do iného a potom skočila pod vlak. (Smiech.) Tak to je s každou dobrou vecou. Pokiaľ to do toho atómu neviem zhrnúť, tak to nebude dobré.
.ako si tie veci zafixuješ?
Nijako. Keď je to dobré, tak si to zapamätáš, keď je to blbosť, tak zabudneš.
.vedome začneš komponovať kedy?
Až vtedy, keď príde zákazka, ale musí ma ten nápad dráždiť. Cikker hovoril, že každý deň po rannej kávičke si sadne a napíše desať-dvadsať taktov. Potom to tak aj vyzerá. Zrazu počuješ melódie, kde sa stále niečo nezmyselne mení a nevieš prečo. Sú rôzne prístupy, mne vyhovuje skôr taký rokenrolový.
.ty si robil aj operu.
Nie jednu. Jednu mi nezahrali, druhú s obmedeznými možnosťami v Stoke a tretiu odstavili v SND.
.prečo si robil operu? Pretože je to najvyššia forma hudobného umenia?
Nie. Je to najväčší konglomerát. Mňa lákalo tú operu rozložiť, na čo som vlastne aj doplatil. Operní kritici boli v lepšom prípade krajne zneistení, v horšom zhrození. Však vyšla aj taká kritika na moju a Oličovu Kómu s názvom Smrť opery. Po piatej repríze to radšej stiahli. Je to zvláštne, nedávno som počul, že vo Fínsku, kde ich je menej ako nás, sa premiéruje priemerne 8 nových opier ročne. U nás za dvadsať rokov okrem jednej detskej opery a Benešových Players bola moja opera jediná. Okrem toho ma zadupali pod zem.
.keby si to celé zhrnul, aký máš dnes pocit zo svojho života.
Vo mne vznikol pocit, že pokiaľ do štyridsiatky nespravíš so životom niečo, aby si mal z neho dobrý pocit, tak je zle. Ja už som mal v tridsiatke pocit, že je zle. (Smiech.)
.to je veta ako z filmu Woodyho Allena.
Vlastne už sa teším. Cítim sa dobre. Bol som na preventívnej kontrole, kde mi zistili, že mám len zvýšený cholesterol. Mám záhradku, moja dcéra je zabezpečená. Som spokojný, akurát ten Pišťanek mal viac odvahy.
.ozaj, pozeráš hokej?
Jeden z mojich najväčších zážitkov bol, keď sme Rusov porazili v hokeji počas okupácie. Odvtedy pozerám všetky zápasy s Rusmi. Škoda. Nechýbalo veľa, aby sme ich porazili.
Martin Burlas
Narodil sa v roku 1955 v rodine muzikológa a hudobného skladateľa Ladislava Burlasa. Študoval kompozíciu na VŠMU u Jána Cikkera, pracoval ako hudobný režisér v Opuse, v súčasnosti pracuje v Hudobnom centre. Je jedným z najvýraznejších žijúcich hudobných skladateľov na Slovensku. Založil kapely Maťkovia a Ospalý pohyb, pôsobí vo VENI ensemble a v ďalších príležitostných hudobných zoskupeniach, zložil niekoľko opier, píše divadelnú hudbu, nedávno mala premiéru jeho skladba Spam Symphony, v najbližších dňoch sa vracia jeho kapela Ospalý pohyb.
S obľubou hovorím, že hudba bola pre mňa záchrana. Keď som mal na gymnáziu doučovateľa z matematiky a fyziky a napriek tomu mi to nešlo, tak som si uvedomil, že prihára. Vedel som, že keď skončím školu, tak sa neuživím.
.čiže si neplánoval študovať hudbu?
Chodil som síce ako dieťa na klavír, ale počúval som bigbít.
.otec (hudobný skladateľ Ladislav Burlas – pozn. red.) s tým nebol spokojný?
Ten sa tváril, že fuj, ale po rokoch to uznal, ako všetci ľudia z vážnej hudby, keď zistili, aké sú tam výsledky. Beatles sa mu páčili, ale považoval to skôr za náhodu. Hendrix už napríklad tú generáciu veľmi znervózňoval, na to neboli pripravení vôbec... Keď som vedel, že sa nedostanem na vysokú, tak som chcel prestúpiť z gymnázia na konzervatórium, ale tam ma nezobrali. Hudba bola vtedy jediná vec, ktorú by som mohol robiť.
.teba nezobrali na konzervatórium?
Je smutné, že vám to musím hovoriť. Keď otec robil v Akadémii vied, mal tam kolegu Zdenka Nováčka. To bol človek, ktorý si vybavil udelenie Ceny Klementa Gotwalda tak, že sfalšoval podpisy, prišli mu na to a skoro išiel sedieť. Vyhodili ho, no keď v šesťdesiatom ôsmom prišli Rusi, tak sa stal jedným z hlavných ľudí, ktorí ovládali hudobnú kultúru na Slovensku. Biľakovci ho vytiahli, bol takým hudobným ideológom a zároveň riaditeľom konzervatória. Tam ma nezobrali preto, že som bol vraj na konzervatórium príliš starý, na VŠMU ma nezobrali údajne pre nedostatok miesta, no na odvolanie tam zrazu miesto bolo. Čiže neviem, aké tam boli intervencie. Človek s tým žije a nikdy nezistí, ako to v skutočnosti bolo.
.dalo sa vôbec v tvojej rodine vyhnúť hudbe?
Nedalo, ale nenapadlo mi na začiatku, že by som sa tým živil, až keď som hľadal svoju cestu, zistil som, že sa to dá robiť dobre.
.mal si kapelu ako tínejdžer?
Až neskôr. Nebol na to čas. Na gymnáziu som mal doučovateľa, riešil som matematické príklady zo zbierok. Bol som mierne retardovaný v prírodných vedách.
.akú si počúval hudbu?
Yes, Genesis alebo Zappu. To sa mi páčilo. Zappa ma neskôr omrzel, lebo ma začal znervózňovať.
.počas toho si študoval klasickú hudbu. Nebola to trochu schizofrénia?
Nie. Ľudia z týchto kapiel boli zbehlí v klasickej hudbe, Emerson hral Bartóka, len u nás sa to vnímalo, ako keby to bolo niečo iné.
.ty si študoval u Cikkera. To bola veľká postava slovenskej hudby, nie?
Veľká postava, neviem čo povedať. Po prvom ročníku ma chcel vyhodiť. Doniesol som mu aleatoriku, teda zjednodušene povedané hudbu bez taktových čiar. Keď to uvidel, tak začal, že čo ja s tebou urobím, keď si myslíš, že takto budeš pokračovať, tak sa s tým rozlúč, to ti jasne hovorím.
.aj Marián Varga k nemu chodil.
Áno, ale títo páni sa na starobu zmenili. Keď boli mladí, vedeli byť priateľskejší, ale na staré kolená prišli choroby a znervózneli. Pamätám si, ako som za Cikkerom chodil autobusom do kúpeľov na Sliač, kde sa liečil. On mal zaujímavý osud, v päťdesiatych rokoch ho ničili za Mistera Scroogea, považovali to za buržoáznu kultúru, ale potom sa to v jeho prípade zmenilo a mohol ďalej skladať.
.dalo by sa povedať, že ťa Cikker aj niečo naučil?
Neviem. Škola je dobrá na to, aby si mal veľa voľného času a mohol si sa zaoberať tým, čo máš rád. Keď nie si človek, ktorý vie, čo chce, tak ťa ťažko niečo naučia. Môžu ti dať informácie a niekam ťa posunúť, ale viac nič. Ja som nikdy nemal pocit, že ma Cikker niečo naučil. To musím úprimne povedať. Viem, že to vyznieva strašne, ale veľa žiakov, ktorí na Cikkera a jeho kolegov nadávali, neskôr ich začali blahosklonne chváliť. To nechápem. Koľkokrát sa s niekým stretneš na pive a hovorí ti, ako ho pán profesor udupával, ako mu všetko zakazoval a potom mu ten istý človek napíše oslavný nekrológ.
.bol si u Cikkera celých päť rokov?
Áno. Dnes tomu nikto neuverí, ale my sme do druhého-tretieho ročníka inštrumentovali ľudovky. Bola to takmer polovica štúdia na vysokej škole. Potom ma zdrbal za tú aleatoriku. (Smiech.)
.odmietal modernú hudbu?
Neviem, tváril sa, že sa tým nezaoberá, čiže ťažko sa dá rozlíšiť, či sa mu to nepáči osobne, alebo vkusovo. Zároveň táto hudba bola pre oficiálnu komunistickú ideológiu fuj, čiže to bolo celkom výhodné.
.čo na to hovoril tvoj otec?
Ako muzikológ bol z toho veľmi smutný. Koncom 50. rokov kriticky analyzoval perspektívu tzv. slovenskej moderny, kam patril Suchoň, Moyzes a Cikker. Lebo moderna to nebola, aj keď to preberalo isté prvky z európskeho vývoja. On si dovolil povedať, že to nebude bohviečo, pokiaľ to nebude viac komunikovať so svetom a mal niekoľkoročný problém s tým, čo si to dovolil o nich napísať. V šesťdesiatom ôsmom napísal skladbu Planctus, o ktorej jeden kritik napísal, že mu pripomína smutné augustové dni roku 1968. Niekoľko rokov sa mu vďaka tomu nehrali veci.
.čo si robil po škole?
Hudobného režiséra v Opuse. V lepšom prípade som nahrával Deža Ursinyho a Lasicu a Satinského, v horšom prípade dychovky. Dežo vedel, čo chce a nemal rád režisérov, čo mu do toho hovoria. Keď počul, že Burlas na to serie, pretože ja som to bral s nadhľadom, tak si ma vypýtal. Vypýtal si ma teda preto, aby som ho nerežíroval. Pôvodne som tam ani nechodil, potom už aj áno, pretože som zistil, že si nevadíme.
.na jednej jeho platni sa ozve aj tvoj nákazlivý smiech.
Hej, niekde na konci platne. Hysterický úchyl! (Smiech.) Zvukár to tam nechal a Dežovi sa to páčilo.
.ako si sa dostal k novej hudbe?
Z domu. Dnes máš satelit a päťsto programov, vtedy som vedel, že si treba zapnúť viedenský rozhlas a tam to všetko bolo. Nebol som jediný. Kolman, Zeljenka, Berger, Hatrík, tí tým žili. Napríklad v súbore Hudba dneška boli ľudia, ktorí v šesťdesiatom siedmom hrali Stockhausenove skladby. Je smiešne, ako to konvečne vyznieva, keď sa bavíme o komunistickom útlaku. Bola to vlastne taká trápna atmosféra.
.trápna?
Nelíšila sa od dnešnej. Aj dnes elity kašľú na kultúru.
.ako vznikla skupina Maťkovia?
Zvukár Ivan Jombík bol bubeník a kamarát z ulice. Stretávali sme sa u mňa doma, skúšali a keď sa uvoľnilo štúdio, tak sme nahrávali. Hrali sme v Ostrave, v Brne, ale to boli výnimky. Raz sme mali týždennú šnúru po Slovensku, ale tá dopadla zle, lebo sme zistili, že gitarista, keď si vypije, začne byť veľmi nepríjemný.
.rokenrol!
Áno, ale vtedy som si uvedomil: Maťko, ty si meštiak. Bolo mi jednoducho nepríjemné chodiť po ubytovniach a hľadať miesto, kde sa môžeš umyť. Nebol to rokenrol, ktorý by som chcel. Najhoršie bolo, keď ľudia z kapely a okolia začali nahlas uvažovať, že vybavíme Triangel, veď buďme aj trochu komerční.
.keby Maťkovia vystúpili v Triangli, bolo by to úžasné...
Nie som si istý, skôr by sme vyzerali ako idioti. Bolo jasné, že by nám zoškrtali všetky naše texty a dopadli by sme ako všetci. Keď som si predstavil, že najlepšia vec z Triangla bol Peter Nagy, tak som povedal, že na to nemám a rozpustil som kapelu! (Smiech.)
.maťkovia vyšli po revolúcii na značke Zoon Records.
Miloš Spišák to vydal, ale potom zistil, že sa to nepredáva.
.dnes je to kultová platňa.
Ktorú nikto nechce.
.maťkovia boli kapelou, ktorá odpovedala na vtedajšiu novú vlnu a dodnes znie nadčasovo.
(Vzdych). Tam je ale smola, že to dáva zmysel len pre nás. My sme vždy pozadu, vždy je to príliš málo ľudí, ktorí by tu vedeli ovplyvniť vývoj, čo sa deje za hranicami...
.neskôr si založil Ospalý pohyb, ktorý odkazoval na atmosférickú scénu okolo 4AD. Bola táto kapela reakciou na to, že už nechceš robiť rokenrol?
V podstate áno. S Ivanom Csudaiom sme vtedy počúvali kapely z vydavateľstva 4AD. Je výtvarník, pôvodne som ani nevedel, že hrá na gitare. Raz som k nemu prišiel na návštevu, hral na španielke ako Joni Mitchell. Potom sme začali spolu skúšať a robiť pesničky.
.po revolúcii si sa stal členom Veni ensemble, ktorá hrala súčasnú modernú hudbu.
Málokto vie, že Daniel (Daniel Matej, šéf Veni – pozn. red.) ma vlastne vtedy zachránil. Vtedy som zápasil so starými pánmi, ktorí hrali vážnu hudbu. Bolo to strašne ťažké. Dnes prídu mladí a zahrajú ti minimalizmus presne tak, ako chceš a dodržia všetky atribúty. Vtedy muzikanti začali do toho hneď hovoriť, že je to strašne dlhé, že by sme mali zvýrazniť dynamiku, ľudia sa budú nudiť, dajme rýchlejšie tempo, nemôže to byť desať minút také pomalé. Nič nechápali. Zrazu som zistil, že im to nevysvetlíš, pretože sú mimo. Jedna vec je, že to nepoznajú, druhá vec, že keď to konečne spoznali, aj tak to nechápali a hrali to tak, ako sa naučili v škole. Taký ten romantizmus. Vedel som, že musím zobrať noty a ticho odísť. Nemalo to význam. Vtedy Dano založil kapelu a začal to robiť tak, ako sa patrilo.
.napriek všetkým možným komplikáciám.
Mám taký príklad: dvakrát som poslal noty do súťaže na Varšavskú jeseň a nikdy sa tam nedostali. Na colnici ich pravdepodobne zodpovedný eštebák zobral a neposlal ďalej. Hovoril som si, aký je ten Patkowski z Varšavskej jesene arogantný, že mi ani neodpovedal. Potom som sa rozprával s niekým z jeho okolia a potvrdil mi, že to nedošlo. Ani to neopustilo naše územie. Komunisti vedeli tak rozosrať vzťahy. Hovoril som si, že k nim do Varšavy chodia ľudia zo Západu a my ich už nezaujímame. Bol som naivný, keď som si myslel, že im predsa nebudú vadiť nejaké noty, ktoré nemajú nič s politikou. No v Poľsku bola už Solidarita a už sa blokoval prístup.
.krátko po revolúcii sme žili v ilúzii, že sa všetko dá. Tebe vychádzali platne, koncertovali ste, no potom prišiel Mečiar a všetko sa vrátilo späť.
To bol jasný znak toho, ako bude Slovensko vyzerať. Myslel som, že keď Mečiar skončil, je to uzavretý príbeh, no na všetkých týchto Váhostavoch sa ukazuje, že sme postihnutí.
.po páde mečiarizmu si sa trochu vytratil z povedomia. Čím to bolo?
Trochu? Úplne. Nemôžem o tom hovoriť, sú to osobné veci. Mal som desaťročie, keď som mal pocit, že nič nemá význam. Bol som bez energie.
.nekompomoval si?
Robil som si pre seba. Mám pred penziou. S toľkým voľným časom by sa človek mohol zblázniť. Takže teraz som rád, že sa niečo deje.
.meno Burlas opäť vyskakuje a to nielen preto, že si mal nedávno premiéru Spam Symphony na Radio Head Awards a predtým premiéru komornej skladby na Konvergenciách. Robíš aj zaujímavú hudbu k divadlu.
V tom mi pomohol Edo Kudláč. Párkrát nám spolupráca vyšla a odvtedy mi volá, keď potrebuje hudbu. Už je to desať predstavení. Myslel som, že ho sklamem, ale zatiaľ to vychádza. On je dobrý režisér, vie, ako má vyzerať dobré divadlo. Vo filme máš dve minúty úplne zbytočnú scénu, vieš, že je to zlé, a tak sa dajú srdcervúce dojímavé emotívne hudobné výlevy a nakoniec sú všetci nadšení. (Smiech.) On to nerobí. Keď sa mení scéna, potrebuje, aby sa to niečim zaplnilo. Musím povedať, že sa to komponuje ľahšie, ako keď ti niekto povie, že tu musíš desať minút podporovať nejaký zúfalý výlev. Mám teóriu, že keď je človek starý, čiže na odstrel, tak sa jeho meno začne častejšie vyskytovať. Je výhoda, že som si nadrobil doma, takže mám z čoho vyberať. Aspoň nemám paniku, keď prichádza termín odovzdania. To preto, že som si desať rokov doma komponoval do šuplíka, mysliac si, že treba prežiť.
.skladba Spam Symphony, ktorá zaznemala na RHA, zbierala samé nadšené reakcie.
To vážne? Pôvodne to mala byť inštrumentálna hudba. Vtedy sa náhodou ozvala Nora Ružičková a dala mi svoje básne. Začal som ich čítať a narazil som na báseň Intimita. Uvedomil som si, že to je ono. Z RHA mi povedali, že môžem použiť aj zbor a mne sa zrazu vyriešilo päť problémov naraz. Nakoplo ma to. Text bol smiešny, ale zároveň hlboko tragický, pretože ona povystrihovala rôzne úryvky zo ženských časopisov. Skladba mi začala žiť pod rukami. Začalo sa mi to tam hmýriť, stačilo to už len usmerniť.
.je to výborná skladba.
Ktorá vznikla vďaka úplnej náhode. Ja vôbec nesledujem súčasnú poéziu, keby ma Nora neoslovila, tak by to bolo všetko inak.
.bolo by to dobré nahrať.
Je to už nahraté a veľmi dobre. Vďaka Marošovi Hečkovi. Je to absurdné. On je scenárista a filmár, ale nebyť jeho, tak nemám vôbec nahrávky z mojej komornej tvorby. Vďaka nemu som mohol ako autor prežiť. Nikto z vydavateľstiev ma za dvadsať rokov neoslovil. Bol som ako neviditeľný človek. Musel prísť Maroš Hečko. Pre neho je to supervysvedčenie, no zároveň aj diagnóza doby. Za tie roky nikomu – s výnimkou festivalu Melos Éthos – nenapadlo, či nechcem niečo napísať pre orchester, pritom aj mladší autori sa už hrali. Ja som v zóne, kde je napísané: ebola. (Smiech.)
.máš pocit, že si prehliadaný?
Teraz nie, už sa mi darí. Ale z kruhov vážnej hudby to bola s výnimkou kolegov Vlada Godára a Petra Zagara úplná ignorancia.
.bolo to tým, že im nekonvenoval tvoj hudobný štýl alebo ťa považovali za rockera, ktorý skúša robiť vážnu hudbu?
Neviem. Ale sú to fakty.
.podobný pocit má napríklad aj Blaho Uhlár.
On aspoň vie, prečo. Urážal ich, znepokojoval ich, narúšali im ich svedomie. Ja som bol skôr ten nudný. (Smiech).
.ďalší tvoj comeback spočíva v tom, že sa obnovil Ospalý pohyb.
Pritom nemám na jeho obnovení žiadnu zásluhu. Vždy, keď som raz za dva roky robil s Danom Balážom, ktorý hral v Ospalom pohybe na bicích, v Efemku rozhovor, tak som sa ho pýtal, či si nechce znovu zahrať. Najprv hovoril, že je lenivý, potom, že má dieťa, potom zas nevie, kde má bicie. Nakoniec som sa už radšej ani nepýtal. Zrazu sa sám od seba ozval, či sa mi nechce skúšať. Myslel som, že žartuje. Ale deti sú odrastené a zistil, že zamestnanecký život je vlastne otrava, treba koníčka. Začali sme sa stretávať. Traja zo štyroch členov sú pôvodní. Viem, že by som mohol zostaviť kapelu z profíkov, ktorí by boli lepší, no zároveň je to aj hrozná prázdnota. Čo ťa zaujíma nejaký džezmen, čo prepletá prstami, ale človek sa pri tom nudí? Ja mám radšej jednoduchého vidiečana, ktorý keď tam tie akordy dá, tak je to väčšia sila. Skúšame už pol roka. Máme nové veci, väčšinou inštrumentálky, pretože nám chýbajú texty a staré veci ako Anjel strážny alebo Diera.
.si pripravený opäť koncertovať?
Čo blázniš? V tom sú mi chlapci nápomocní. Máme dohodu, že ďalej ako za Piešťany nepôjdeme. (Smiech.)
.ale nedávno si hral spolu s Tante Elze v Prahe. Ako k tomu došlo?
Zasa to vymyslel Maroš Hečko. Mne by to nenapadlo. Chod života je taký, že mladým nemusí záležať na tom, že nejakí starí páprdovia voľakedy niečo robili. A mne by ani nenapadlo, že by som mal spolupracovať s niekým mladým, pripadal by som si ako nejaký pedofilný zbormajster. (Smiech.) Zrazu mi volá Hečko, či nechcem ísť do Prahy s Tante Elze, súhlasil som očakávajúc, že Veronika (Veronika Seppová a.k.a. Tante Elze) povie, že nie a tým pádom je všetko vybavené. Ale ona povedala áno a potom som sa už tešil, lebo jej veci sa mi páčia.
.ako často komponuješ? Každý deň?
Vôbec. Niečo mi napadne, nahrám si...
.ako prichádzajú nápady? A kedy? Aj teraz, keď tu s nami sedíš a piješ pivo?
Aj. Čudujem sa, myslel som si, že už nikdy nebudem mať nápad. (Smiech.)
.ako vyzerá taký nápad. Je to krátka melódia?
Niečo krátke. Aj dobrý román sa dá zhrnúť do niekoľkých viet. Niekto dal na twitter Annu Kareninu: nudila sa, nebola spokojná so svojím mužom, zamilovala sa do iného a potom skočila pod vlak. (Smiech.) Tak to je s každou dobrou vecou. Pokiaľ to do toho atómu neviem zhrnúť, tak to nebude dobré.
.ako si tie veci zafixuješ?
Nijako. Keď je to dobré, tak si to zapamätáš, keď je to blbosť, tak zabudneš.
.vedome začneš komponovať kedy?
Až vtedy, keď príde zákazka, ale musí ma ten nápad dráždiť. Cikker hovoril, že každý deň po rannej kávičke si sadne a napíše desať-dvadsať taktov. Potom to tak aj vyzerá. Zrazu počuješ melódie, kde sa stále niečo nezmyselne mení a nevieš prečo. Sú rôzne prístupy, mne vyhovuje skôr taký rokenrolový.
.ty si robil aj operu.
Nie jednu. Jednu mi nezahrali, druhú s obmedeznými možnosťami v Stoke a tretiu odstavili v SND.
.prečo si robil operu? Pretože je to najvyššia forma hudobného umenia?
Nie. Je to najväčší konglomerát. Mňa lákalo tú operu rozložiť, na čo som vlastne aj doplatil. Operní kritici boli v lepšom prípade krajne zneistení, v horšom zhrození. Však vyšla aj taká kritika na moju a Oličovu Kómu s názvom Smrť opery. Po piatej repríze to radšej stiahli. Je to zvláštne, nedávno som počul, že vo Fínsku, kde ich je menej ako nás, sa premiéruje priemerne 8 nových opier ročne. U nás za dvadsať rokov okrem jednej detskej opery a Benešových Players bola moja opera jediná. Okrem toho ma zadupali pod zem.
.keby si to celé zhrnul, aký máš dnes pocit zo svojho života.
Vo mne vznikol pocit, že pokiaľ do štyridsiatky nespravíš so životom niečo, aby si mal z neho dobrý pocit, tak je zle. Ja už som mal v tridsiatke pocit, že je zle. (Smiech.)
.to je veta ako z filmu Woodyho Allena.
Vlastne už sa teším. Cítim sa dobre. Bol som na preventívnej kontrole, kde mi zistili, že mám len zvýšený cholesterol. Mám záhradku, moja dcéra je zabezpečená. Som spokojný, akurát ten Pišťanek mal viac odvahy.
.ozaj, pozeráš hokej?
Jeden z mojich najväčších zážitkov bol, keď sme Rusov porazili v hokeji počas okupácie. Odvtedy pozerám všetky zápasy s Rusmi. Škoda. Nechýbalo veľa, aby sme ich porazili.
Martin Burlas
Narodil sa v roku 1955 v rodine muzikológa a hudobného skladateľa Ladislava Burlasa. Študoval kompozíciu na VŠMU u Jána Cikkera, pracoval ako hudobný režisér v Opuse, v súčasnosti pracuje v Hudobnom centre. Je jedným z najvýraznejších žijúcich hudobných skladateľov na Slovensku. Založil kapely Maťkovia a Ospalý pohyb, pôsobí vo VENI ensemble a v ďalších príležitostných hudobných zoskupeniach, zložil niekoľko opier, píše divadelnú hudbu, nedávno mala premiéru jeho skladba Spam Symphony, v najbližších dňoch sa vracia jeho kapela Ospalý pohyb.
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.