Poézia takmer nikoho nezaujíma: zbierky básní sa predávajú po kusoch (a nie po stovkách či tisíckach kusov), mená súčasných poetiek a básnikov sú známe len úzkemu okruhu ľudí. Bez poézie akoby nám však chýbal jeden zo zmyslov, jedno z tykadiel, ktorými vnímame svet, jedno z mozgových centier, ktoré nám pomáha aspoň čiastočne mu porozumieť.
„Báseň je smrteľné písanie, okamih odblesku mora: zrkadlo horizontu: nebo,” píše Mila Haugová v prvej vete knihy Písať ako dýchať.
.pani Mila, ktorá poéziu žije
Charakterizovať Milu Haugovú počtom vydaných básnických zbierok, počtom prekladov (jej prekladov iných autorov alebo prekladov jej básní inými autormi) či literárnych ocenení nemá veľký zmysel (každý z tých „počtov” znamená pomerne veľké číslo).
Oveľa dôležitejšie je toto: Mila Haugová nielen píše básne, ona poeticky žije. Tým nemyslím, že by žila v stave nejakého permanentného romantického pátosu. Nie, Mila je praktický človek, ktorý kráča po zemi. A ani pátos či poetická maniera jej nie sú vlastné. Mila je človek, ktorý vidí a cíti. Ako keby mala schopnosť zvláštnej koncentrácie na momenty, ktoré nám ostatným unikajú, len zriedka si ich všimneme a pritom sú to momenty úplne zásadné, kľúčové. Ako Columbo, ktorý už pri prvom príchode na miesto činu cíti, čo na ňom nie je v poriadku, čo je ináč, ako by byť malo, tak aj Mila Haugová: stačí sa s ňou stretnúť na ulici či v kníhkupectve, stačí s ňou ísť chvíľu autom a počuť jej celkom „prozaické” komentovanie toho, čo okolo seba vidí (ľudia, farby, kvety, budovy – čokoľvek), počúvať jej rozprávanie o záhrade, stromoch, rastlinách a je to jasné. „Jediná pozitívna možnosť poézie je zotrvávať na mieste činu, na mieste podstatného, prvotného, úplného bytia,” napísal v roku 1969 básnik Julien Gracq a Mila mu svojím písaním aj svojím životom dáva za pravdu.
Ako Columbo, ktorý už pri prvom príchode na miesto činu cíti, čo na ňom nie je v poriadku, čo je ináč, ako by byť malo, tak aj Mila Haugová.
Mila Haugová píše nádherné básne. Každý (kto vôbec nejaké básne číta) má rád niečo iné, ja mám rád to, čo píše ona.
Dýchajúca izba (dom)
šaty zavesené na strome (moje)
veľké priestranné izby na juhu
s veľkými osamotene stojacimi
kusmi starého nábytku
vymeniť pamäť alebo z dvoch
urobiť jednu s tými istými
šatami nábytkom izbou
domom (ktorý je mnou)
kráčať tam kde nebudeš
(len sa zjaví príčina stôp)
práve stvorené svetlo..
Páči sa mi jemnosť jej básní, ich pravdivosť, presnosť, telesnosť, pokora, nádej, ktorá z nich presvitá, ich spätosť s aktuálnym časom a miestom, s konkrétnym človekom a to, že v nich je veľa lásky.
Ale kniha Písať ako dýchať nie je básnickou zbierkou Mily Haugovej.
.poetické písanie sveta
„Čas v literatúre nie je lineárny. Je to takmer dokonalá správa z priestoru samohlások a spoluhlások. Boh pripustil zúfalstvo a dovolil nám ho napísať,” píše Mila Haugová v knihe, ktorá je poetickým oknom do poézie.
Nie je to ľahká kniha: podľa mňa sa nedá prečítať naraz, je v nej toho veľmi veľa a je to husté (nie v hipsterskom, ale v pôvodnom slova zmysle – teda husté ako opak riedkeho, husté obsahom, významami, myšlienkami, krásou). A ešte aj komplikované, hoci komplikovanosť vyvažuje nezastaviteľná sloboda autorky. Mila oslovila množstvo kolegov a kolegýň s tým, aby jej napísali pár slov na tému „písať ako dýchať”. Ich odpovede sú nahusto (zase!) rozosiate po celej knihe. Okrem toho samotná Mila Haugová o týchto veciach píše (úvahy aj básne) a ešte píše aj o iných autoroch, o ich konkrétnych dielach (námatkovo: o Válkovi, Tatarkovi, Štrpkovi, Anne Ondrejkovej, Ivanovi Laučíkovi, Dane Podrackej, Dorote Sadovskej, Pavlovi Vilikovskom, Kataríne Kucbelovej, Olegovi Pastierovi či Ingeborg Bachmanovej). Takže tu máme úvahy o písaní aj o čítaní, máme tu básne rôznych autorov a ich poetický výklad.
Čítanie tejto knihy je ako dobrodružná výprava do tajomnej jaskyne s vynikajúcou a milou sprievodkyňou Milou, ktorá má v ruke lampáš, ktorým osvetľuje najzaujímavejšie krásy krasu.
Je fascinujúce – hoci nie prekvapivé – s akou vážnosťou berú poetky a poeti svoje písanie. Eleny Hidvéghyová – Yung napríklad hovorí, že písanie vníma ako „čas milosti”. Pre Janu Bodnárovú je to ako „púšťať draky na temnomodrom nebi”, podľa Ivana Štrpku písanie sa „hýbe, striehne v našom neznáme.” Pre samotnú autorku knihy (Milu) je „báseň akoby neustále hľadanie rovnováhy duše a tela spojené so stavaním svetla.” A Tomáš Janovic vraví: „Písanie je môj spôsob života.”
„Čas v literatúre nie je lineárny. Je to takmer dokonalá správa z priestoru samohlások a spoluhlások. Boh pripustil zúfalstvo a dovolil nám ho napísať.”
Neviem, ako pre iných, ale mne sa to všetko zdá veľmi zaujímavé. To, že človek zrazu pocíti nutnosť slovami zachytiť zvláštny okamih, zaznamenať zvuk ponornej rieky, svetlo, čo sa zablysne pri nečakanom nahliadnutí výšky/hĺbky/diaľky. A snaží sa to urobiť tak, aby čitateľ zachytil to chvenie významu, tú krásu metafory a vďaka tomu tiež nahliadol. Ten človek zrazu – nedokonale, trochu, na chvíľu – zavnímal všetko presahujúcu vertikálu a nemôže ináč, než nám o tom podať správu. Poetickú správu, pretože ináč ako poeticky sa to nedá: vede došli definície, filozofii slová a teológia v pokore stíchla.
Možno, že práve toto je najdôležitejšia činnosť, akú človek na tomto svete môže robiť. Pozorne vnímať a potom to čo najpresnejšie – teda poeticky – zapísať.
O tom je knihy Mily Haugovej Písať ako dýchať.
Upozornenie: táto kniha rozširuje vnímanie čitateľa. Ako sa toho bojíte, radšej ju ani neberte do rúk a aj na tento text čo najskôr zabudnite!