aj takéto historky môžu zažiť hudobníci na svojich cestách. Prednedávnom sme sa o tom presvedčili spoločne so skupinou The Ills, ktorá počas svojho turné zahrala v šiestich krajinách. Osem odohraných koncertov, jeden zrušený, vyše 4 000 najazdených kilometrov, dve poruchy dodávky, jedna noc pod holým nebom, ale predovšetkým – množstvo zábavy a najmä skúseností.
.neznáme publikum
Viaceré slovenské skupiny sa chvália tým, že vypredali sály v Londýne či Dubline. Priznajme si však, že tam hrali predovšetkým pre našincov, žijúcich v Írsku či Veľkej Británii. Hrali pre publikum, ktoré poznajú a ktoré pozná ich. Vyraziť do neznámych teritórií je úplne iná káva, nikdy nemôžete predpovedať, čo vás v tom-ktorom klube čaká, koľko príde ľudí, ako bude o vás postarané. Je to krok do neznáma. „Už len tým, že nie si doma, je to zaujímavejšie. Doma cítiť istú spolupatričnosť s obecenstvom, aj keď si povedzme 400 až 500 kilometrov od Bratislavy. V cudzej krajine, aj napriek často menšej vzdialenosti, je pocit z koncertu úplne iný. Pokiaľ si malá neznáma kapela ako my, nevieš, čo môžeš očakávať. Je v tom kus príjemnej zvedavosti, obavy, aj predkoncertná tréma, aj očakávania, aj príprava na malé sklamanie. Je to veľký mix pocitov, ktoré sú ale v konečnom dôsledku veľmi príjemné,“ hovorí Martin Iso Krajčír, gitarista The Ills.Kapela už má za sebou koncerty v Dánsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku i Maďarsku, tentokrát sa vybrala ešte viac na juh. Vybaviť turné pre neznámu slovenskú kapelu, ktorá ešte k tomu hrá post-rock, však nie je úplne najľahšie.
„Už len tým, že nie si doma, je to zaujímavejšie."
„Nie je to naozaj jednoduché. Kluby a promotéri dostávajú denne desiatky ponúk a žiadostí od kapiel a ich agentov, a na to, aby si vybrali práve neznámu kapelu zo Slovenska je treba vynaložiť nemalé úsilie a veľa trpezlivosti. A asi to chce aj kus šťastia,“ hovorí Táňa Lehocká z agentúry Real Something. Tá začala s organizovaním koncertov menej známych, no hudobne zaujímavých zahraničných interpretov. Do Bratislavy napríklad prvýkrát priniesla dnes známych producentov Giraffage, xxyyxx, anglické math-rockové trio This Town Needs Guns, podieľala sa na koncertoch Islanďanov Sóley a Sin Fang či ďalších zaujímavých skupín z Anglicka, Talianska, Balkánu... Práve This Town Needs Guns, ktorí v súčasnosti fungujú pod skratkou TTNG, hľadali šoféra na svoje európske turné a vybrali si Táňu. Pochodila s nimi kluby vo viacerých európskych krajinách, získala množstvo osobných kontaktov, vstrebávala, čo všetko turné znamená. „Osobné kontakty sú nesmierne dôležité, môžete mať pripravený parádny presskit, skvelú stránku a videá, no to majú aj iné kapely, takže vždy tam musí byť niečo navyše. Napríklad osobný kontakt, práve to v konečnom dôsledku môže významne pomôcť,“ hovorí Lehocká. „Ak chce človek naozaj pre kapely dlhodobo niečo organizovať, oplatí sa investovať a navštevovať rôzne hudobné konferencie a showcase festivaly, kde stretnete množstvo ľudí a za menami, od ktorých ste dostávali neosobné maily, už vidíte konkrétne tváre a stretnutia. Komunikácia ide hneď ľahšie.“
Netrvalo dlho a o služby Real Something prejavili záujem prví interpreti – najskôr Nvmeri, po nich mladíci z Považskej Bystrice Elections in the Deaftown, The Ills a Isobutane, českí The Finally či Angličan Aches. Začala sa opačná práca, tentoraz Táňa akcie neorganizovala, ale naopak, bookovala koncerty a festivaly pre „svoje“ kapely. Na jeseň 2014 sa jej podarilo vybaviť juhoeurópske turné pre Nvmeri. Zahrali si po dva koncerty v Taliansku, Chorvátsku, Maďarsku a jeden v Slovinsku. Na jar prišli na rad The Ills, no bookovanie sa začalo už na jeseň. Stovky odoslaných mailov, čakanie na odpovede, v prípade tých pozitívnych jednanie o podmienkach. Nielen finančných, ale aj o spaní, technike, či dátume, aby koncerty za sebou nasledovali a neboli medzi nimi príliš dlhé presuny. „Predať“ slovenského interpreta je fuška, a aj keď to vyjde, nie vždy je vyhrané. V decembri sa podarilo dohodnúť tri koncerty v troch rozličných rumunských mestách, no od februára prestal promotér úplne komunikovať. „Nič, žiadna odpoveď na emaily ani na facebooku. Ozval sa až desať dní pred začiatkom turné, že mu je ľúto, ale nedokáže splniť to, čo sľúbil,“ hovorí Táňa. „Našťastie sme už predtým začali hľadať alternatívne riešenie a podarilo sa nám turné vyskladať.“
.ako výhra v lotérii
Jóbove správy však nekončia. Pri nakladaní aparatúry zo skúšobne do prenajatého minibusu prichádza ďalšia nepríjemná novinka – v klube v bosniackej Banja Luke vyhorela elektrina a koncert je zrušený. Chalani si trochu zafrfrlú, no napokon si z toho už robia vtipy a vyráža sa na cestu. Koncert v Maribore, v tamojšom klube Pekarna Gustaf pomohol zorganizovať skvelý chorvátsky fotograf Saša Huzjak, ktorý už niekoľko rokov navštevuje festival Pohoda a k slovenskej hudobnej scéne má pozitívny vzťah. Pred The Ills majú hrať Čao Portorož, ktorí by podľa organizátorov mali prilákať dostatok ľudí. Sála však zíva prázdnotou.
"Ak si pripravený dať von všetko aj pre nikoho a zrazu sa po prvej skladbe obzrieš a sála je plná, je to asi najkrajší koncertný zážitok, ktorý môžeš ako hudobník zažiť."
Vďaka improvizovanej promoaktivite v susednom klube, určenom najmä pre tvrdšiu muziku, sa však príde na Slovákov pozrieť niekoľko desiatok ľudí a klub sa pekne zapĺňa. A podľa odozvy sú ľudia spokojní, aj na muzikantoch vidno, že ich napokon účasť prekvapila a nabudila. „S kapelou to urobí absolútne zázraky. Ak je celý večer klub prázdny a počas tvojho koncertu sa nejakou zvláštnou zhodou náhod zaplní, je to akoby si v jednej súťaži vyhral auto a vezúc sa v ňom by ťa z rádia vyhlásili ako víťaza milióna. Ak si pripravený dať von všetko aj pre nikoho a zrazu sa po prvej skladbe obzrieš a sála je plná, je to asi najkrajší koncertný zážitok, ktorý môžeš ako hudobník zažiť a zároveň ten najúprimnejší feedback, aký môžeš dostať. Maribor bol navyše prvý koncert tour, takže si neviem predstaviť krajší začiatok, ako práve vtedy a tam,“ hovorí Iso.
Po koncerte a následných dlhých debatách pri pive spíme v unimobunke hneď vedľa klubu a na druhý deň cestujeme do neďalekého Kranja. Keďže je to len zopár kilometrov, robíme si výlet a pri Bohinjskom jazere malý piknik. V Kranji sa hrá v klube Trainstation Squat, tentoraz so skupinou Ludwig Material. Pod pódiom postáva miestna postavička, zmieta sa a neustále vykrikuje. Po koncerte sa predstaví ako Don Nino Manfredi Reptili Selimi Maršal of Kranj Ilegal Slavko... Nečudo, že je v šatni nesmierna zábava. Publikum bolo spokojné, a tak majú aj muzikanti dobrú náladu.
Na ďalší deň si to strihneme krížom cez Chorvátsko až do srbského Belehradu. Hrať sa má v malom alternatívnom priestore MKC Kombinat. Príde len zopár ľudí, a tak sa s Isom dohodneme, že každému návštevníkovi kúpime drink. Basák Peťo Berák má totiž práve dnes tridsiate narodeniny, a keď uprostred koncertu dostane každý člen kapely aj každý divák pohárik s rakijou a pripije si na jeho zdravie, žiari ako slniečko na hnoji... Moment, ktorý každému, kto tam bol, utkvie v pamäti. Aké je to ale hrať, keď príde len zopár ľudí? „V minulosti som mal z toho stres, ale časom som zistil, že sa len zbytočne oberám o príjemné zážitky. Dnes, ak sa ešte cítim neisto, spýtam sa chlapcov, či to dáme naplno. Vždy dostanem tú istú odpoveď, vždy sa trochu upokojím a potom je jedno, či prídu dvaja ľudia alebo tristo. Myslím si, že naše nasadenie dnes už neovplyvňuje vidina desiatok alebo stoviek divákov. Bolo by to nefér voči tým, ktorí prídu. Možno to znie ako klišé, ale rozhodne si ich vážime rovnako a zaslúžia si rovnaký zážitok ako, povedzme, bratislavskí diváci, ktorých býva spravidla viac.“
.pri táboráku
Ďalší deň sa malo hrať v Bosne a Hercegovine, no keďže bol koncert na poslednú chvíľu zrušený, máme voľno. V hypermarkete nakúpime potraviny na opekanie a grilovanie a v Chorvátsku odbočujeme z diaľnice niekam – do lesa... Nájdeme vhodné miesto na nočný bivak, zakladáme oheň, rozpaľujeme jednorazové grily. Ohníček, gitara, dobroty v pevnom i tekutom stave – ako na správnom čundri. A nekonečné debaty o pesničkách, nástrojoch, muzike, zážitkoch... Spí sa na sedadlách v aute, alebo pod holým nebom, spacáky sme si, samozrejme, na cestu pribalili. Okrem ďalších potrebných vecí, ako napríklad vlhké utierky, ktorým sa na turné hovorí instantná sprcha... „Na hygienický deficit sa dá pripraviť, ale len v prípade, že si už nejaké koncerty predtým zažil. Hygiena medzi koncertami je setsakramensky dôležitá vec, už po dvojdňovom sedení v aute si totiž v brutálne dezolátnom stave. To sa odrazí aj na tvojej psychickej pohode a potom už sa to vezie ďalej. Čo ťa ale stále nemilo prekvapí, je únava a rozorvaný žalúdok z nepravidelného jedenia po pumpách, a naopak, pravidelného pitia alkoholu. Ale to platí iba pre tých, čo pijú a stravujú sa na pumpách,“ smeje sa Iso. Hold, rockerský život nie je ľahký... A ak si niekto myslí, že po zahraničnom turné sa muzikanti vrátia ako boháči, mýli sa. Honoráre zväčša nepokryjú ani náklady, preto si napríklad The Ills odkladajú do spoločného fondu, ktorý sa dá využiť zase len – na hudbu. „Nikto z nás neberie tour ako nejakú zárobkovú činnosť. Celé tieto peniaze okolo koncertov sa mi zdajú ako taká legenda 90. rokov, ktorou dnes kŕmia 18-ročných chlapcov z garáží,“ hovorí Martin Iso Krajčír. „Pre nás je to v prvom rade výlet s kamošmi. Niečo, ako keď ideš na stanovačku alebo chatu – len toto je čiastočne financované, oveľa dobrodružnejšie a oveľa zbližujúcejšie. A dovolím si tvrdiť, že je to neskutočná sranda, ktorú inak proste nejde zažiť. Nikde. Nikdy. S nikým iným.“
Ak aj niečo neklapne, treba brať turné ako zážitok, na aký sa nezabúda.
Po noci v prírode, okorenenej ranným dáždikom, nasleduje Záhreb. Cestu do klubu si našlo len niečo vyše desať ľudí. Kapela odohrá divoký koncert a ľudia si pýtajú prídavok. O niekoľko dní vychádza na rešpektovanom chorvátskom portáli Terapija.net pochvalná recenzia. „Všetky skladby boli ako bonbóny, ktoré vyzerajú rovnako, ale keď sa do nich zahryznete, spoznáte tie rozdielne chute,“ napísali o The Ills. „To je presne príklad toho, že sa netreba stresovať a cítiť prehru, ak sa v klube objaví málo ľudí. Záhreb je krásne mesto, klub bol super, večera bola skvelá, pivo chutilo, ubytko bolo vynikajúce, tak prečo sa neodvďačiť tým, čo prišli? Nech na ten večer aspoň dobre spomínajú! V Záhrebe som bol ja osobne už polomŕtvy, ale bol som aj veľmi vďačný všetkým, ktorí prišli, pozorne počúvali, kričali, akoby tam bolo oveľa viac ľudí a vypýtali si prídavok!“ Táňa k tomu dodáva, že pri organizovaní koncertov zahraničných skupín v Bratislave ju vždy prekvapilo, keď bola kapela spokojná aj s návštevnosťou okolo tridsiatich fanúšikov. „Kto ´túruje´, ten to vie pochopiť. Nie vždy je deň, kedy sa klub zaplní. Ale aj to je pre kapelu dobrá skúsenosť. Musí byť na všetko pripravená. A odhodlaná, to je asi jedna z najdôležitejších vecí,“ dopĺňa Táňa.
Vraciame sa do Bratislavy. The Ills majú zopár dní na vydýchnutie a pokračuje sa. Skvelý večer v pražskom klube Roxy, výborná atmosféra na koncerte v Budapešti a pochvalný článok o ňom na francúzskom (!) blogu, a záver „doma“ na východe Slovenska. Znovu skladanie aparatúry do kufra ako tetris, znovu cesty a pumpy, vykladanie, zvukovka, koncert, pokoncertné debaty s domácimi fanúšikmi, balenie, spánok v provizórnych podmienkach. Stále dookola. Chalani z The Ills si uvedomujú, že ak chcú niekedy preraziť v zahraničí, je to drina. A beh na dlhú trať. Ako však tvrdia, nič netreba siliť, treba si každý okamih turné užívať, každý koncert odohrať naplno. Ak aj niečo neklapne, treba brať turné ako zážitok, na aký sa nezabúda. „Ani si nepamätám, kedy som zažil niečo také bezproblémové a kedy som sa tak naposledy nasmial,“ hovorí Iso. „Turné je strašne zbližujúca vec, učí ťa vychádzať s ľuďmi vo veľmi nekomfortných situáciach. Vlastne ťa učí brať tieto situácie ako niečo výnimočné a príjemné. Určite viem, že teraz hovorím za všetkých – išli by sme znovu a dúfam, že čoskoro aj pôjdeme.“
A na záver ešte celkom nový klip skupiny The Ills, v ktorom sa objavujú zábery z turné, pričom zvuk je z koncertu v Budapešti: