ako človek, ktorý sa nielen narodil a vyrastal v Banskej Bystrici, ale navštevoval aj Základnú školu Slobodného slovenského vysielača, mám k Slovenskému národnému povstaniu blízky vzťah. Boj povstalcov a partizánov s fašistami sa nám ako deťom zdal podobne hrdinský ako súboje indiánov s kovbojmi.
Hoci komunisti tvrdili, že to bolo ich povstanie, aj vplyvom rodičovskej výchovy sme im celkom neverili. Spoznávali sme príbehy generálov Goliana a Viesta, ale aj apokryfné verzie „hrdinského skonu” Jana Švermu a neučebnicové (lebo málo hrdinské) detaily partizánskych bojov. No a, samozrejme, boli aj takí, ktorí nám hovorili, že celé SNP bolo jedným veľkým omylom (v lepšom prípade) či priamo zločinným útokom proti úspešne sa rozvíjajúcemu slovenskému štátu. Na to všetko som si počas Povstania v Divadle Aréna spomenul.
Povstanie pozostáva z desiatich scénických obrazov od siedmich autorov: Evy Maliti-Fraňovej, Slávy Daubnerovej, Ľubomíra Feldeka, Martina Čičváka, Michala Hvoreckého, Petra Lomnického a Pavla Kohouta. Inscenáciu drží pokope scéna (jej autorom je Juraj Kuchárek), pripomínajúca masívny, chladný, travertínový pomník, ktorý poskytuje inscenátorom rôznorodé využitie: od úkrytu partizánov cez pietne miesto až po masívny stôl maturitnej komisie.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.