vezmime si napríklad inscenáciu Apokalypsa varšavského Noweho Teatra, ktorá bude tohtoročnú Divadelnú Nitru otvárať. Ide o fiktívny rozhovor (založený, pravda, na citáciách skutočných textov) špičkovej talianskej novinárky Oriany Fallaci, legendárneho režiséra Piera Paola Pasoliniho a fotoreportéra Kevina Cartera. Oriana Fallaci vidí v islame akútne nebezpečenstvo a v moslimských imigrantoch ohrozenie európskej civilizácie, Pasolini v nich, naopak, vidí nádej na jej záchranu. Bohatý sever verzus chudobný juh, „naši” versus „iní”. To je téma inscenácie prominentného poľského divadla, ktorú režíroval mladý režisér Michal Borczuch.
Alebo Štvavé rádio, scénická montáž švajčiarskeho režiséra Mila Raua, s ktorou do Nitry prichádza nemecko-švajčiarsky Medzinárodný inštitút politickej vraždy. Inscenátori sľubujú „esteticky kondenzovanú formu politického umenia”. Témou je rola médií na rozpútaní jednej z najkrutejších genocíd posledných desaťročí. Ide konkrétne o rwandské rádio RTLM, ktoré svojou presne mierenou propagandou nahováralo Hutuov na vraždenie Tutsiov
„Znovu sa do jesennej Nitry podarilo dostať divadlo, ktorého cieľ nie je zabaviť, ale znepokojiť, nie dávať odpovede, ale klásť otázky."
Aj ďalšie inscenácie na festivale sú podobné. Teda podobné svojou aktuálnosťou, znepokojivosťou, angažovanosťou. Napríklad Spiatočka košického divadla Thália (s Doskou oceneným Tamásom Gálom v hlavnej úlohe) o príbehu nešťastníka, ktorého život je v prudkom kontraste s veštbou šťastného a bohatého života, akej sa mu dostalo pri narodení. Alebo R+J, dráma Rómea a Júlie, teda vlastne Romu a Julie. Roma je z Donecka, Julia z Ľvova, ich rodiny sú na opačných stranách zápasu o súčasnú Ukrajinu. Režisér Saško Brama z Ľvova shakespearovskú tému spracoval do drsnej podoby, ktorá viac ako uhladené divadlo pripomína rockový koncert. Na samú hranicu divadla sa dostaneme v predstavení Stále sa len prizeráme.
Jeho autorka, v Nemecku žijúca Chorvátka Ivana Müller, totiž namiesto hercov angažuje divákov, ktorí sa stávajú súčasťou akejsi čítanej skúšky hry o mlčiacej, prizerajúcej sa väčšine. Na Izraelom okupovaný západný breh Jordánu nás v inscenácii Archív zavedie izraelský choreograf a tanečník Arkadi Zaides. Svedectvo lotyšského „kulaka” Artura Stradiňša zo sovietskeho gulagu, teda konkrétne z tábora Vjatlag, kde strávil veľkú časť svojho života, je obsahom inscenácie Vjatlag, ktorú do Nitry prináša kirovské Drama Laboratory a vynikajúce, súčasnou mocou neustále perzekvované moskovské divadlo Teatr.doc.
A to sú len príklady. Divadelná Nitra znovu svojím programom triafa do čierneho. Ale inscenácie sú len jedna časť festivalu. Výtvarníčka Ilona Németh napríklad nainštalovala do centra Nitry tabule s otázkami, ktorými sa podľa tzv. Bogardusovej škály meria sociálna vzdialenosť. Zaujímavosťou je, že táto jej inštalácia bola v Budapešti v priebehu 24 hodín zakázaná. Zaujímavá bude určite aj diskusia o empatii, ktorej hosťami budú Martin M. Šimečka, Alexander Duleba, Laco Oravec, Sergej Kára, Zuzana Kusá a Igor N. Barilik. Zaujímavé budú workshopy, debaty s tvorcami inscenácií, výstavy, filmové projekcie. A okrem toho príjemná atmosféra v Divadle Andreja Bagara, v Starom divadle Karola Spišáka a vlastne v celom centre Nitry.
Neviem, ako to Darina Kárová – zakladateľka, riaditeľka a dobrý duch festivalu – a jej kolegovia robia, ale znovu sa im do jesennej Nitry podarilo dostať divadlo, ktorého cieľ nie je zabaviť, ale znepokojiť, nie dávať odpovede, ale klásť otázky. Empatia. Zdieľať a dávať. O tom bude Divadelná Nitra.