skupiny Para a Bez ladu a skladu si tento rok pripomínajú 20, respektíve 30 rokov od svojho vzniku. Vybrali sa pri tejto príležitosti na veľké spoločné turné. My sme do redakcie pozvali Matúša Valla a Michala Kaščáka. Rozprávali sme sa s nimi, ale nechali sme ich rozprávať sa.
matúš, pamätáš si, kedy si videl prvýkrát hrať naživo Bez ladu a skladu?
Matúš: Neblázni, samozrejme! Boli sme v PKO a bolo vypredané. Myslím, že to bol jeden z ich prvých rozlúčkových koncertov. Vtedy ma oslovila ich posledná platňa, myslím, že je najkomerčnejšia a sú na nej aj najlepšie pesničky. Nedávno som s nimi na jednej párty hral na base a musím oceniť, ako sú ich pesničky vymyslené, veľmi sa mi to páčilo.
michal, ty si kedy prvýkrát videl Paru?
Michal: V Zrkadlovom háji v roku 1997. Hrali s iným spevákom, čiže ešte bez Laskyho. Bola to typická srandovná bratislavská skupina. (Smiech.) Ale Matúš bol od začiatku vehementný a chcel hrať hneď na Pohode. Dovolil som si ich vtedy nezaradiť. Potom sme sa stretli náhodou na jednej bratislavskej ulici, kde mi za to vynadal.
Matúš: Teraz seriózne. Mišo nám zavolal, bookol nás, ale potom som videl plagát Pohody a Para na ňom nebola. Keď som ho potom stretol, pýtal som sa ho, čo sa stalo? Nám to nevadí, ale...
Michal: Viete si predstaviť, ako vám Matúš Vallo pokojne hovorí: „Nám to nevadí“? (Smiech.) Hneď ma zotrel. Vtedy som si povedal, že neexistuje, aby táto kapela niekedy hrala na Pohode.
Matúš: A ja som si myslel, že aký sme mali dobrý pokec!
a Para je dnes inventárom Pohody.
Michal: Áno, pretože som veľkorysý!
Matúš: Naša muzika je taká silná, že sa jej nedá odolať. (Smiech.) Treba povedať, že keď sme hrali prvýkrát na Pohode, dali sme aj Parné valce a Mišo ich hral s nami.
Michal: Vtedy už hrali s Laskym. Lasky má obrovské kúzlo a podľa mňa je to jeden z najlepších kapelových lídrov vôbec. Človek, ktorý má charizmu, ale narába s ňou s ľahkosťou. Do Pary priniesol veľa. A tá vehemencia, ktorú kapele dodáva Matúš, im na pódiu veľmi sluší. Povesť Pary ako dobrej koncertnej kapely je pravdivá. Matúš mi zvykne posielať nové pesničky, aby som mu napísal vyjadrenie a ja ich často kritizujem, ale potom si ich dva dni spievam. Píšu jednoduché pesničky.
Matúš: Stále tu nepočujem, že by si o nás povedal niečo pozitívne.
Michal: Ale hovorím o vás pozitívne! Mám pocit, že o vás hovorím v superlatívoch!
Matúš: Ja som vychválil tú ich kakofonickú comebackovú skupinu a on ma tu ničí za to, že hráme ľahké primitívne pesničky! (Smiech.)
Michal: Povedal som, že hráte jednoduché pesničky, ktoré fungujú veľmi dobre. Aj punk je jednoduchá hudba a funguje skvele. A vieš, že som veľký fanúšik punku.
.týždeň dnes dostal mail, ktorý nás pozýva na koncert v Ostrave, kde sa píše, že tam vystúpi „kultová slovenská skupina Bez ladu a skladu” a že „legendu 80. a 90. rokov podporí o desať rokov mladšia kultová garážovo-punk-popová bratislavská kapela Para.” Ako by si, Michal, označil štýl Pary ty?
Michal: Niečím mi od začiatku pripomínajú Chumbuwambu, čiže kapelu, ktorú môže hrať aj Rádio Regina, aj Rádio Ragtime. To je veľká devíza.
Matúš: Raz som sa ho pýtal, akú mu pripomíname skupinu a on že žiadnu. Pýtam sa, či teda máme vlastný sound. On, že to tým nechcel povedať. (Smiech.) Keď sme začínali, tak sme nevedeli hrať na nástrojoch a ani o hudbe sme nevedeli nič, tak sme si vytvorili vlastný hudobný jazyk. Pri mnohých slovenských kapelách viem hneď, čo počúvajú, ale kedže my sme nevedeli napodobniť nejakú zahraničnú skupinu...
Michal: Koho ste chceli napodobniť?
Matúš: Všetkých, ktorých sme počúvali. Rage Against The Machine, Red Hot Chili Peppers, staré hip-hopové veci. Ale keďže sme to nevedeli, tak vznikol takýto štýl. Kdežto Bez ladu to vedeli, a preto dnes znejú ako Erasure!
erasure? Ako by si opísal Bez ladu a skladu?
Matúš: Cítiť tam osemdesiate roky, českú alternatívu. Som ťažký antifanúšik českej alternatívnej scény, nie je to štýl, ktorý by sa spojil s mojím srdcom, ale Bez ladu tam dali niečo, čo je pre mňa absolútne posvätné, čo hľadám v každej hudbe. Keď to tam je, je jedno, či je to Drake, alebo Živé kvety, keď je za tým normálna pesnička. Keď si zoberieme aj najväčších kakafonikov, metalových drsniakov, tak aj tí si na konci radi zahrajú normálnu pesničku. Nemusí byť španielková, ale zabalená do rytmov, a to Bez ladu a skladu má. To ma baví, to je moje.
bez ladu a skladu zažili normalizáciu. Para začínala v deväťdesiatych rokoch. Máš, Mišo, preto pocit, že oni nevedia niečo, čo vy viete?
Michal: Tým, ako sa Matúš angažuje v mnohých veciach, veľmi dobre tomu rozumie. U nich sa mi zdá, že nemajú v tomto smere žiaden deficit. Neprial by som im, aby zažili naše rané obdobie, aj keď tam boli veci typu spolupatričnosti a spikleneckého pocitu, robenia si srandy z veľkej politiky. Ale to sa dá aj teraz. A aj to naše dve skupiny spája. Para nie je kapela, ktorej treba vysvetľovať, aby pochopila naše zážitky z osemdesiatych rokov.
"Pozícia Pary je zvláštna. Nikdy sme neboli celkom alternatíva a nikdy sme neboli mainstream. Sme niekde v strede a stále na to doplácame."
pred tridsiatimi rokmi bol možno dôležitejší postoj ako to, či kapely vedeli hrať, nie?
Michal: Mne trocha lezie na nervy, keď naši špičkoví muzikanti hovoria, „keby to bola aspoň hudba”. Bolo veľa takých, ktorí si nemohli dovoliť často skúšať, mali zlé nástroje, nahrávky vznikali po bytoch, čiže znejú hrozne. Máš stále pocit, že Mejla Hlavsa nevedel hrať dobre na base, ale potom, keď si ho videl hrať naživo, tak si si uvedomil, že hrá výborne.
nakoniec po nich zostali pesničky, ktoré fungujú aj dnes. To je príklad Bez ladu a skladu. Prečo je podľa teba, Matúš, ich hudba nadčasová?
Matúš: Bez ladu zažili obrovskú slávu. Dali svojim pesničkám takú silnú pečať! Napríklad Píšte všetci modrým perom. Nie je to melódia na svadobný pochod, ale je tam jasný message.
tebe sa páči aj poľská verzia tejto pesničky?
Matúš: Ježiš, to je hrôza.
Michal: Pero a Anča boli jediné pesničky, ktoré sme hrávali v zahraničí v iných jazykoch. Vo Francúzsku po francúzsky, v Anglicku po anglicky... Vlastne po anglicky sme ich spievali v Amerike a v Holandsku. A v Poľsku po poľsky, pretože nám Paľo Maruščák vybavil šnúru do Poľska, ktorú sme hrali s kapelou Dezerter.
to bolo vtedy, keď ti Paľo zakázal ísť do krčmy, lebo si bol príliš mladý?
Michal: Nie, to mi moji spoluhráči zakázali! Bolo to obdobie temna, keď oni práve vychádzali z puberty a ja som do nej vstupoval. Fest si ma vtedy podávali. Bol som veľmi mladý a malý a kazil by som im ich zámysly, tak ma posadili do kina na vojnový film, vedľa mňa sedel Paľo Maruščák a údajne aj Rišo Rybníček a oni na druhý deň rozprávali zážitky z poľského baru. (Smiech.)
Matúš: Ja sa dodnes budím na to, – moja žena Linduška mi to potvrdí – že sa mi prisní video ich piesne Netvrdťe, kde chodia dokolečka v triede a Mišo vyzerá tak na päť-šesť rokov a detským hlasom spieva. Je to skutočne hrôzostrašný klip!
dobre, Matúš a tvoje začiatky? Na rozdiel od Bez ladu a skladu ste nemuseli robiť prehrávky.
Matúš: Mali sme skúšobňu v sále kultúrneho domu. Všetko sme si museli doviezť, rozložiť a znovu odviezť. Potom sme mali skúšobňu asi dvakrát dva metre, nakoniec sme skončili v garáži, kde bola ukrutná zima. Každý koncert bol veľkým zážitkom, z ktorého sme ešte niekoľko týždňov žili. Mať kapelu bola veľká zvlášnosť. Mali sme skúšky, kde vedľa nás sedeli kamaráti a frajerky. My sme hrali, oni sa bavili a počúvali.
Michal: My sme mali zakázané nosiť si kamarátov na skúšky a baby už vôbec nie! My sa na skúškach hádame.
Matúš: To aj my, ale pred desiatimi ľuďmi.
kde ste mali prvý koncert?
Michal: Vôbec prvý neoficiálny koncert bol na bratovej svadbe v septembri 1985, kde sa zahrali tri pesničky. Prvý oficiálny koncert sme hrali 13. decembra 1985 na gymnáziu v Trenčíne, potom s Chórom vážskych muzikantov v Drietome a v Bratislave na Mladej garde. Tam hrala aj brnianska skupina E a preto tam bola Lenka Zogatová. Zavolala nás na Rockfest do Prahy, kde nastal úplný výbuch.
v Pare nastal zlom, keď prišiel do kapely Lasky?
Matúš: Ja som mal pocit, že my sme boli známi ešte pred Laskym. Pamätám sa, že na naše koncerty v Bratislave ešte pred Laskym chodilo vyše 100 ľudí. Boli to super koncerty, sami sme si na ne vylepovali plagáty, Miško Biely výborne spieval. Ale s Laskym to nabralo úplne nový rozmer.
ako došlo k zmene speváka?
Matúš: Miško Biely sa jednoducho nedostavil na jeden ťažko vybavený a dôležitý festival. Nielenže sa neozval, ale ani ďalšie dva roky sme ho nevideli. Ale nakoniec sme si to vysvetlili. Išli sme sa v tom čase pozrieť na koncert Oliverovho bratranca a spieval tam Lasky. Spýtali sme sa ho, či nejde k nám a on hneď išiel.
kedy sa Para stala známou kapelou?
Matúš: My sme na prvý ani na druhý album nemali nikde recenziu. Boli sme v podstate alternatívna skupina, hoci nás hralo Fun Rádio. Ale k tomu boomu došlo niekedy pri treťom alebo štvrtom albume. Spomínam si, že raz na jednej akcii za mnou došiel Richard Müller a povedal mi: „Poznám vás, kúpil som si vaše CD na pumpe a je výborné.” Naša kapela je skutočne zvláštna. Deväťdesiate roky a teraz je taký veľký rozdiel v tom, ako sa hudba predáva, ako fungujú kapely, ako fungujú rádiá. Ale my sme nikdy neboli kapela, ktorú pozývajú do televíznych relácií.
Michal: Ale Lasky bol v Milujem Slovensko, nie?
Matúš: Áno, áno, ale to je iné.
lasky je taká svojská celebrita.
Matúš: Lasky je céčková celebrita. (Smiech.)
Michal: Ale veď spieval s Milkou Vášáryovou. Hádam len nechceš povedať, že to je céčková celebrita. Ak Laskyho vnímaš ako céčkovú celebritu, tak to robíš chybu. Lasky je A+ celebrita!
Matúš: Ja to myslím dobre. Ak na najvyššom stupienku je, povedzme, Sisa Sklovská, tak Lasky je predsa len nižšie. Naša pozícia je zvláštna. Nikdy sme neboli celkom alternatíva a nikdy sme neboli mainstream. Sme niekde v strede a stále na to doplácame.
Michal: Ja si myslím, že ste z toho ťažili.
Matúš: Alebo sme ťažili. Ale skôr doplácali. Neboli sme nikdy nikoho. Máš alternatívnu scénu, ktorá si svoje kapely živí, a potom je komercia. U nás je to strašne rozdelené.
Michal: Podľa mňa je to u nás strašne málo rozdelené.
Matúš: Omnoho viac ako v Amerike alebo hocikde inde. Ver tomu. A hlavne: nám je to jedno. Nás zaujíma hudba.
Michal: Podľa mňa aj u nás sú tie presahy celkom normálne a prirodzené. Je normálne, že nebudeš robiť veci s niekým, kto má iný výraz, iné cítenie, ale keď s niekým nájdeš styčné body, tak sú prirodzené spolupráce medzi popom a alternatívou.
Matúš: Ale ja som mal na mysli ten zlý slovenský mainstream.
Michal: To už nie je pop, ale skôr varieté.
Matúš: Moja skúsenosť je taká, že sú to úplne oddelené svety. V rámci promo nášho posledného turné sme išli do ranného vysielania Fun rádia. Predaj lístkov na naše koncerty to nijako neovplyvnilo, nikto z našich fanúšikov nám na facebook nenapísal, že nás tam počul.
michal, z tých 30 rokov existencie Bez ladu a skladu viac než 20 rokov nerobíte nové pesničky. Hráte starý repertoár.
Matúš: Au!
Michal: Presne tak.
Je to zvláštne, nie?
Michal: Veľmi zvláštne. Robíme si srandu, že sme revival samých seba a to najlepší možný revival, keďže v ňom hrajú všetci pôvodní členovia. Bavili sme sa o tom s Karlom Davidom z Ještě jsme se nedohodli, oni za posledných 20 rokov urobili možno jednu pesničku, že ľudia aj tak chcú počúvať staré veci. Je na tom niečo pravdy. My sme vždy boli kolektívna kapela. Aj keď sú pod pesničkami napísané autorstvá, dávali sme to dokopy vždy všetci spolu. No a keď sme prestali spolu tvoriť, tak to prestalo fungovať. Ja som sa aj snažil niečo vymyslieť, niečo ako nový singel, ale na nič som neprišiel. Mal som pocit, že to nevieme vytvoriť bez toho, aby sme aspoň tri dni po sebe neskúšali.
"Hudba je tá, čo velí. A im nezavelila."
čiže potrebujete byť spolu dlhšie než len na jednej skúške.
Michal: Je to presne tak.
videli sme rôzne vaše comebacky, ale najviac sa nám páčil ten na spomienkovom Koncerte pre Zogatku, kde hral s vami Rišo Rybníček.
Michal: Nie všetky comebacky dopadli tak, že som z toho mal euforický zážitok. Pred piatimi rokmi som si myslel, že už asi nebudeme hrať nikdy, že už sme všetko vyčerpali a nemá to zmysel. Ale keď sme minulý rok hrali na spomienkovom koncerte pre Lenku Zogatovú, tak to bolo po rokoch zase nesmierne silné. Za to mohla Lenka, lebo hrať tie pesničky zrazu dostalo zmysel. To nám dodalo silu a motiváciu na skúšanie na koncert na Pohode. Pred každým jedným koncertom prechádzame komplikovaným obdobím. Hádame sa cez maily, cez telefóny, hádame sa na ceste.
Matúš: Potvrdzujem. Bol som svedkom.
Michal: Ale keď sme už na pódiu, tak je to skvelé. Sme spolu, spolu hráme. Ako keby sme boli v nejakom silnom objatí. A potom znovu ideme každý svojou cestou.
Matúš: To sa mi na nich páči. Videl som, že na seba vedia byť nepríjemní, ale zároveň sú totálni kamoši. Mám to rád. Veľmi.
mišo, ty ako keby si obetoval hudbu, ktorú si robil, festivalu. Je to tak?
Matúš: Je. Nemohol by robiť kapelu aj festival naplno.
Michal: Mohol. Však sme už počas Pohody hrali s Neuropou. A dúfam, že znovu budeme hrať.
Matúš: Ale podľa mňa Mišo dobre urobil, že urobil ten festival.
tiež si to myslíme.
Michal: Ja som to v minulosti mal tak, že keď vymyslím pesničku, okamžite musí ísť zo mňa von, lebo ma hrozne otravuje. Za posledných 12 rokov som si veľa nových pesničiek vymyslel, ale už to neprežívam tak, že to musí ísť von. Ako keby mi stačilo, že sa s tým sám trošku pobavím a to stačí.
nie je to škoda?
Michal: Neviem. Hudby je veľa a ja Pohodu beriem ako tvorbu, a preto ma to napĺňa. A potom mám úletové kapely, ako napríklad VBPS, čo je pre mňa najlepšia psychohygiena. A chcel by som znovu obnoviť Neuropu. Chvíľu sme rozmýšľali, že začneme robiť nové veci s Bez ladu. Išli sme na tri dni na chatu, rozostavili sme nástroje, aparatúru. No a tri dni sme jedli, pili, radovali sa, viedli vášnivé debaty o všetkom – a hrali sme dokopy asi tak osem minút. Nástroje tam ticho ležali a nikomu to nechýbalo. Bolo nám strašne dobre, ale hudba v tom už nehrala takú rolu.
Matúš: Keď ideš na chatu, musíš už niečo mať. Nejaké nápady na rozbeh.
Michal: Mali sme nejaké nápady. Ja som aj prišiel a povedal „Skús zahrať túto linku,” ale pripadlo mi divné, že to hovorím svojmu bratovi a Bedlymu.
Matúš: Hudba je tá, čo velí, a im nezavelila.
čo hudba v súčasnosti velí skupine Para?
Michal: Nacvičujú mužské zbory. Alexandrovovci sú ich méta.
Matúš: Mišo jednoducho nemá rád zbory.
Michal: A odkedy nahrali pesničku Žena, teda druhú najhoršiu pieseň v dejinách slovenskej popmusic, idú stále hore!
Matúš: Dobre, dobre. Mišo má totiž strašne rád pesničku Žena a veľmi by ju chcel spievať s nami na koncerte, ale nevytiahol by to.
Michal: Vytiahol. Cvičím si fistulu.
Matúš: Ale vážne. Tento rok z Pary odišli dvaja dôležití členovia. Zakladajúci člen Matej Kubičár a Medveď, ktorý tam hral desať rokov. Kapela bola pre nás vždy o kamarátoch. A hoci obaja odišli s najväčšou láskou, je to veľká zmena. Obidvaja sú spoluproducenti nášho nového singla. Prišiel Jožko Rezník, ktorý je výborný gitarista a dobrý chalan.
pred Pohodou si spomínal, že pôjdete na chatu a budete robiť nové veci. Ako to dopadlo?
Matúš: Výborne. Došli sme z chalupy s piatimi novými vecami, tri z nich budeme hrať na turné. Hudba nám stále veľa dáva. Siedmy album je však zatiaľ v nedohľadne. No vydávame výberový album Para Zostáva brutálna, ktorý budeme krstiť 28. novembra v rámci tohto turné v Starej tržnici. Prvý singel sa volá Zostáva brutálnou.
michal, tri pesničky skupiny Para, ktoré máš najradšej.
Michal: Brutálna zostava v originálnej verzii. Páči sa mi, keď spievajú „Každý tu hrá, jak najlepšie vie a prezentuje svoje vlastné umenie.” Krásny rozbeh kapely do nadupaného refrénu. Výborná pesnička je Menšina. Vynikajúci text, výborne je urobená a oceňujem, že tam nie sú mužské zbory. Ináč, Para má obrovskú schopnosť vymýšľať zlé názvy výborných pesničiek. Napríklad ako môže niekto nazvať nejakú pieseň Otec? No a veľmi sa mi páči pieseň Ako najlepšie viem, kde ste nám ukradli motív, ale nevadí nám to. Tiež absurdný názov, mimochodom.
matúš, ktoré tri piesne BLAS máš najradšej?
Matúš: Tak samozrejme Parňáky, to je pre mňa symbol deväťdesiatych rokov. Potom: Prestaň byť taká hrozne múdra – výborný text, skvelá pesnička. A veľmi sa mi páči stará pesnička Postavme sa na hlavu, ktorá má aj dobrý klip.