Na tejto tribúne nestojím sama... Okolo mňa sú hlasy, stovky hlasov, sú so mnou odjakživa. Od detstva. Bývala som na dedine. My deti sme sa rady hrali na ulici, ale večer nás to ako magnet priťahovalo k lavičkám, na ktorých sa pri svojich domoch alebo chalupách schádzali, ako sa vraví u nás, ustaté ženské. Ani jedna z nich nemala muža, otca, či brata; nespomínam si na mužov po vojne v našej dedine – počas druhej svetovej vojny v Bielorusku na fronte či pri partizánoch zahynul každý štvrtý Bielorus. Náš detský svet po vojne bol svetom žien. Najviac sa mi do pamäti vrylo, že ženy nehovorili o smrti, ale o láske. Rozprávali, ako sa posledný deň lúčili so svojimi milými, ako ich čakali a doteraz čakajú. Prešli už roky, a ony stále čakali: „Nech sa vráti, hoci aj bez rúk, bez nôh, ja ho budem nosiť na rukách.“ Bez rúk... bez nôh... Zdá sa, že už od detstva som vedela, čo je to láska...
Tu je iba niekoľko smutných melódií zboru, ktorý počujem...
Prvý hlas:
„Prečo to chceš vedieť? Je to smutné. Svojho muža som stretla na vojne. Bola som tankistkou. Došla som až do Berlína. Pamätám si, ako stojíme – ešte mi vtedy nebol mužom – pri Ríšskom sneme a on mi vraví: „Zoberme sa. Ľúbim ťa.“ A po tých slovách som sa neuveriteľne urazila – celú vojnu sme strávili v špine, v prachu, od krvi, okolo samé oplzlé nadávky. Odpovedám mu: „Najprv zo mňa urob ženu: podaruj mi kvety, hovor nežné slová; len čo odídem z armády, ušijem si šaty.“ Dokonca som mu mala chuť od urážky jednu streliť. On to všetko pocítil; jedno líce mal obhorené, zjazvené a ja na tých jazvách vidím slzy. „Dobre, vydám sa za teba.“ Povedala som to... sama som neverila, že som to povedala... Okolo nás bola samá sadza, rozbité tehly, jedným slovom, okolo bola vojna...“
Druhý hlas:
„Žili sme pri Černobyľskej jadrovej elektrárni. Pracovala som ako cukrárka, robila som zákusky. A môj muž bol požiarnikom. Práve sme sa vzali, ešte aj do obchodu sme chodili ruka v ruke. V deň, keď vybuchol reaktor, mal môj muž práve službu na požiarnej stanici. Na výzvu odišli v svojich košeliach, domácom oblečení, výbuch v jadrovej elektrárni, a im nedali žiadny špeciálny pracovný odev. Tak sme žili... viete... Celú noc hasili požiar a dostali rádioaktívne dávky nezlučiteľné so životom. Ráno ich lietadlom odrazu odviezli do Moskvy. Akútna choroba z ožiarenia... človek žije iba niekoľko týždňov. Môj bol silný, športovec, umrel posledný. Keď som za ním prišla, povedali mi, že leží v špeciálnom boxe a dnu nevpúšťajú nikoho. „Ja ho milujem,“ prosila som ho. – „Ošetrujú ich tam vojaci. Čo by si tam ty?“ – „Milujem.“ Prehovárali ma: „To už nie je milovaný človek, ale objekt, ktorý podlieha deaktivácii. Chápeš?“ A ja som jednostaj tvrdila jedno: milujem, milujem... V noci som sa k nemu štverala po požiarnom schodisku... Alebo strážnikov v noci prosila, platila som im peniaze, aby ma púšťali... Neopustila som ho, do konca som s ním bola... Po jeho smrti... o niekoľko mesiacov som porodila dievčatko, prežilo iba niekoľko dní. Ona... Tak sme ju očakávali, a ja som ju zabila... Ona ma zachránila, celú dávku radiácie vstrebala ona. Taká maličká... Drobulinká... No milovala som ich oboch. Dá sa vôbec zabiť láskou? Prečo sú láska a smrť tak blízko seba? Vždy sú spolu. Kto mi to vysvetlí? A ja pri hrobe na kolená padám...“
Tretí hlas:
„Ako som prvýkrát zabil Nemca... Mal som desať rokov, partizáni ma už brali so sebou na bojové úlohy. Ten Nemec ležal zranený... Povedali mi, aby som mu zobral pištoľ. Pribehol som, ale Nemec pištoľ oblapil oboma rukami a mieri mi ňou na tvár. Lenže nestíha vystreliť prvý, robím to ja...
Nezľakol som sa toho, že som zabil... A cez vojnu som naňho nemyslel. Okolo bolo veľa zabitých, žili sme medzi mŕtvymi. Bol som prekvapený, keď sa mi o niekoľko rokov zrazu o tom Nemcovi zjavil sen. Bolo to nečakané... Ten sen sa ku mne neustále vracal... Letím, a on ma nepúšťa. Vzlietam... Letím, letím... A on ma doháňa a ja padám spolu s ním. Prepadám sa do nejakej jamy. Potom chcem vstať... zdvihnúť sa... Ale on mi nedá... Nemôžem odletieť...
Stále ten istý sen... Prenasledoval ma desiatky rokov...
Svojmu synovi o tom sne nedokážem povedať. Syn bol malý, nedalo sa. Čítal som mu rozprávky. Syn už je veľký, a ja to stále nedokážem...“
„Milujem, ako hovorí človek... Milujem osamotený ľudský hlas. Je to moja najväčšia láska a vášeň.“
Flaubert o sebe hovoril, že je človek-pero; ja o sebe môžem povedať, že som človek-ucho. Keď idem po ulici a predierajú sa ku mne nejaké slová, frázy, zvolania, vždy si pomyslím: koľko to románov sa bez stopy stráca v čase. V temnote. Existuje jedna stránka ľudského života – tá konverzačná, ktorú sa nám pre literatúru nedarí získať. Ešte sme ju nedocenili, neprekvapuje nás a neuchvacuje. No mne učarovala a urobila si zo mňa otrokyňu. Milujem, ako hovorí človek... Milujem osamotený ľudský hlas. Je to moja najväčšia láska a vášeň.
Cesta sem na túto tribúnu bola dlhá takmer štyridsať rokov – od človeka k človeku, od hlasu k hlasu. Nedá sa povedať, že som na tej ceste vždy vládala. Často ma ľudia ochromovali a ľakali, pociťovala som nadšenie aj odpor a túžila som zabudnúť na to, čo som počula, vrátiť sa do doby, keď som ešte žila v nevedomí. Plakať od radosti z toho, že som uvidela v človeku krásu, sa mi však chcelo neraz tiež.
Žila som v krajine, kde nás od detstva učili umierať. Učili nás smrti. Vraveli nám, že človek existuje, aby sa oddal, aby vzplanul, aby sa obetoval. Učili nás mať v láske človeka so zbraňou. Ak by som vyrástla v inej krajine, nedokázala by som touto cestou prejsť. Zlo je nemilosrdné, treba byť proti nemu zaočkovaný. Lenže my sme vyrástli medzi katmi a ich obeťami. Veď aj naši rodičia žili v strachu a nerozprávali nám všetko – a najčastejšie nám nerozprávali nič – už len samotné ovzdušie, v ktorom sme žili, bolo otrávené. Zlo nás špehovalo po celý čas.
Napísala som päť kníh, ale ja mám pocit, že všetky tvoria jednu knihu. Knihu o dejinách jednej utópie...
Sovietsky spisovateľ gulagovej literatúry Varlam Šalamov písal: „Zúčastnil som sa na jednom obrovskom prehratom boji za skutočnú obnovu ľudstva.“ Ja rekonštruujem históriu tohto boja, jeho víťazstvá aj porážky. Históriu toho, ako chceli vybudovať kráľovstvo nebeské na zemi. Raj! Slnečné mesto! A skončilo sa to tak, že zostalo iba more krvi a milióny zničených ľudských životov. Boli však časy, keď sa ani jedna politická myšlienka 20. storočia nemohla vyrovnať komunizmu (a Októbrovej revolúcii ako jej symbolu). Časy, keď nič iné nepriťahovalo západných intelektuálov a ľudí po celom svete silnejšie a výraznejšie. Raymond Aron nazýval ruskú revolúciu „ópiom pre intelektuálov“. Myšlienka komunizmu má najmenej dvetisíc rokov. Nájdeme ju u Platóna – v učení o ideálnom a správnom štáte, u Aristofanesa – v túžbach po dobe, keď „všetko bude spoločné“... U Thomasa Mora a Tomasia Campanellu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.