O troch knihách

prvú knihu, ktorá stojí za pozornosť, napísal španielsky spisovateľ Javier Marías.

Volá sa Zamilovanosti (Paseka, 2015). Na Slovensku zatiaľ vyšiel od Maríasa len súbor poviedok Keď som bol smrteľný (Artforum, 2010). Iné jeho knihy vrátane Zamilovaností vyšli v češtine: Vzpomínej na mě zítra po bitvě (Argo, 1999), Divoši a citlivky (BB/art, 2003), Srdce tak bílé (BB/art, 2004), Všechny duše (BB/art, 2007), Černá záda času (BB/art, 2009). Marías je zaujímavý autor nielen tým, ako píše, ale aj spôsobom, akým do textu vnáša svoj záujem o teóriu prekladu, o translatológiu.

V Zamilovanostiach je to najmä prekladateľský oriešok zo Shakespeara. No prekladateľským problémom sa stal aj samotný názov knihy. Španielske Los enamoramientos bolo do angličtiny preložené ako The Infatuations, čo evokuje skôr zaslepenosť, náhle pobláznenie niečím. Alberto Manguel o tomto anglickom preklade napísal, že hoci je jediným možným, predsa len v ňom chýba slovo „láska“. Doslovnejšie „Fallings in love“ by však znelo naozaj zvláštne. V tomto zmysle je český preklad názvu presnejší, viac zodpovedá úmyslu autora.

„Marías dokáže pozoruhodným spôsobom prenášať na čitateľa dilemu hlavných postáv. Základná otázka je: Možno sa tešiť zo smrti druhého práve kvôli láske?“

Rozprávačom Zamilovaností je žena, ktorá zároveň patrí k hlavným postavám príbehu. Marías v jednom rozhovore povedal, že sa najskôr trochu hanbil, či jeho rozprávačka dokáže vtipkovať rovnako ako jeho mužskí rozprávači. No neskôr si uvedomil, že možno „existuje veľa rozdielov medzi mužmi a ženami, nie však až tak veľa rozdielov v ich spôsoboch myslenia. Vo svojom živote som spoznal mnoho žien, ktoré sa svojím myslením veľmi podobali mužom – existujú totiž rovnako hlúpi aj rozumní muži, ako aj ženy, a existujú aj veľmi inteligentní muži a ženy. Moji rozprávači robia vždy tri veci: niečo hovoria, niečo pozorujú a niečo reflektujú.“ A toto presne vystihuje Zamilovanosti. V knihe je akcia potlačená na minimum, dej príbehu sa vyvíja nedynamicky, čas sa proustovsky naťahuje a vzápätí scvrkáva, kriminálna zápletka je viac-menej jasná a atmosféra čítania sa nesie v pomalosti rozprávania, pozorovania a reflexie.

Marías dokáže pozoruhodným spôsobom prenášať na čitateľa dilemu hlavných postáv. Nejde ani tak o to, kto je vrahom (hoci odpoveď pozná len zopár fiktívnych postáv, rýchlo ju vytuší množstvo nefiktívnych čitateľov knihy). Základná otázka je iná: Možno vraždiť či nabádať na vraždu kvôli láske? Možno sa tešiť zo smrti druhého práve kvôli láske?

Možno si to nejako ospravedlniť, zdôvodniť, rozumne akceptovať? Zvlášť vtedy, ak skutok vykonal niekto iný a my máme „čisté ruky“? „Je veľký rozdiel,“ uvažuje rozprávačka María, „spôsobiť smrť, hovorí si ten, kto nesiaha po zbrani (a my bez toho, aby sme si to uvedomovali, nasledujeme jeho úvahu), a pripravovať ju a čakať, kým príde sama alebo kým dopadne vlastnou váhou; a takisto si ju priať, aj ju nariadiť, a prianie i príkaz niekedy splynú vedno, stanú sa nerozlíšiteľnými pre tých, ktorí si navykli, že bývajú uspokojené, sotva ich vyslovia alebo naznačia, alebo si vynucujú ich splnenie, len čo im zídu na myseľ.