autor radostne prisľúbil, ale potom sa mu to trošku vymklo z rúk. Má to však šťastný koniec!
Milí priatelia, v súvislosti s písaním dlhších prozaických útvarov sa mi stávajú neuveriteľné veci. Jednou z tých vecí je fakt, že ich neviem dokončiť. Akokoľvek sa trápim, premáham a snažím, nie a nie dostať zo seba niečo rozumné. Nie to ešte dodať povestný americký happyend, brisknú britskú pointu, francúzsky šarm či intelektuálnu nadstavbu ruského klasika. Túto zlatú čerešničku spisovateľských géniov zhľadúvam po všetkých kútoch, no márne. Preštudoval som mnoho kníh o písaní.
„Detektorom nezdravého pátosu je, paradoxne, múza dní mojej rošošónskej mladosti a opora v zrelom veku – moja manželka. “
Autormi boli veľkí majstri slova i menej významní spisovatelia – pisálkovia či pedagogickí teoretici. Všetci sa však zhodli na tom, že dlhý text si musí človek doslova „odsedieť“. To sa mi nechce. Druhým problémom je patetickosť, ktorá sa mi nevdojak vkráda do básní, fejtónov, rozprávok i poviedok. Pátos, to je skaza. Desí ma, no má ma rád. Orgiastické „Ó“ sa mi tmolí v myšlienkach. Štekám naň ako pes, odháňam ho.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.