modrotlač a tiež horehronský viachlasný spev boli vo štvrtok zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Haleluja, tešme sa! Ale vieme vlastne, čo je na tejto technike, v Európe notoricky známej a používanej celé stáročia, vlastne špecificky slovenské, a to tak, že sme to vyhlásili za naše kultúrne dedičstvo?
Možno ste v lete videli film podľa románu Thomasa Hardyho Ďaleko od hlučného davu, ktorý sa odohráva vo viktoriánskom Anglicku v druhej polovici 19. storočia. Jeden z krásnych kostýmov hlavnej hrdinky Bathsheby Everdenovej (hrá ju Carey Mulligan) je celý z modrotlače, kabátik, sukňa i zástera sú potlačené vzormi, akoby ich niekto skopíroval zo slovenských krojov.
Prerazila azda slovenská modrotlač do britskej kinematografie? Nie veru. „Šaty z modrotlače boli v 19. storočí v meštianskom prostredí, ale i na vidieku v strednej Európe silne rozšírené. Zrejme aj v Británii,“ odpovedá na našu otázku, či je vo filme použitý motív zo slovenských krojov, naslovovzatá odborníčka, etnologička Oľga Danglová, autorka skvelej dvojjazyčnej monografie Modrotlač na Slovensku, ktorú takmer šesťdesiat rokov od poslednej monografie Jozefa Vydru vydal ÚĽUV v spolupráci s Ústavom etnológie SAV. „Odkiaľ pochádzajú motívy, to ťažko určiť, lebo modrotlačiari pri ich výbere čerpali z bohatej pamäťovej banky textilných dezénov, ktoré prakticky kolovali po celej Európe. Vzory, ktoré vidno na šatách vo filme, sa používali aj na Slovensku, ibaže v iných dekoratívnych zostavách.“
„Originálne sú najmä liptovské zástery, kde ženy vyslovene diktovali majstrom vlastné kombinácie motívov.“
Ak motívy kolovali po celej Európe, je vôbec v niečom slovenská modrotlač jedinečná? „Tvorivý počin našich majstrov je v tom, ako dokázali známe vzory obmieňať, invenčne variovať, skladať do pôsobivých kompozícií a v dialógu s odberateľmi ich prispôsobovať lokálnemu vkusu,“ vysvetľuje Oľga Danglová. Originálne sú najmä liptovské zástery, kde ženy vyslovene diktovali majstrom vlastné kombinácie motívov. V Heľpe si dokonca samy určovali aj farebné kombinácie.
od Siamu po Púchov
Pokiaľ sa modrotlač stala predmetom ľudovej tvorivosti na Liptove či Heľpe, absolvovala naozaj dlhú cestu. Najstaršie priame stopy negatívnej tlače látok vzorovaných pomocou voskovej rezervy vedú do Egypta a do 4. storočia n. l. Zásadným impulzom pre jej poznanie a používanie v Európe bola návšteva poslov zo západného Siamu (Thajsko) v roku 1680 na dvore Ľudovíta XIV. Najskôr si získala obdiv aristokracie, potom si ju obľúbilo meštianstvo, a keď prestala byť módnou pre mesto, prevzal ju vidiek. Od drevených ručne vyrezávaných foriem na blokovú tlač pečiatkovaním cez formy s vbitými mosadznými plieškami a klinčekmi sa prešlo k mechanizácii pomocou perrotiny tlačiarenského stroja až k sieťotlači.
V Uhorsku bola najhustejšia koncentrácia farbiarskych cechov práve na Hornej zemi, teda u nás.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.