10:00
Ráno na festivale, spomína manželka Natália Kušnieriková:
„Juraj Pohodu miloval, zo všetkých vecí, na ktorých sa podieľal, bola určite na prvom mieste. Vždy sa tešil, ešte pred otvorením išiel do Trenčína navštíviť kamarátov okolo Miša Kaščáka. Začalo sa to však omnoho skôr, už od januára trávil s Mišom dlhé rozhovory, zvažovania, presviedčania aj argumentovania. Keď už bolo jasné, aký bude line up, týždne pred Pohodou nám vždy ráno púšťal svojich favoritov a na cestu do Trenčína pripravil výber toho najlepšieho. Prvé, čo po príchode na festival spravil, bolo to, že išiel na štáb zistiť, čo je nové, zvítať sa s kamarátmi, s Hulom, Slnkom, Braňuškom, Oliverom... a všetkými známymi. A potom bol všade, na stejdži, ktorý uvádzal takmer nonstop, spával minimálne. Vždy sme bývali v nejakom penzióne len kúsok od areálu, tak si stihol dať ráno sprchu, na tú si potrpel. Dali sme si spolu raňajky a čo najrýchlejšie sme museli ísť. Bol taký vtiahnutý do programu, že zabúdal aj na jedlo, chodila som za ním na stejdž, ktorý moderoval a nosila som mu, čo mal rád. Zemiakové placky od Jarka z Ilavy, pizzu priamo z pece od Talianov. Všetku hudbu, divadlo, diskusie na svojom stejdži si užíval. Naše auto sa zmenilo na pojazdný príručný kufor, kde mal poruke všetko oblečenie, ktoré potreboval, aby nestrácal čas. V tom momente, ako vstúpil na festival, bol najšťastnejší za celý rok. Keď sme v nedeľu po skončení okolo obeda odchádzali, povedal len: „Chvalabohu, všetko dobre dopadlo, tak zase o rok, už teraz sa teším.“
12:00
Literárny stan, spomínajú Jana a Vladimír Michalovci z Artfora:
„Zo všetkých tých chvíľ s Jurajom na Pohode (to jeho objatie či potľapkanie pri každom stretnutí, spoločné podupkávanie pod pódiom, zvonenie telefónu a veta: Nejdete sa najesť?, či to, ako sme spolu šli na tlačovku Patti Smith, lebo dobre vedel, čo pre nás v živote znamenala), sa mi ako prvá vybavila spomienka na nedeľné ráno v stane Artfora. Sedeli sme za stolom, na svojom bicykli sa prirútil Mišo Kaščák, prisadol si s vetou, ktorú tri dni vyslovoval ako mantru: „Všetko v poriadku?“ a zaspal uprostred odpovede, hlava podopretá rukou sa zosunula na stôl. Jurajko sa usmial tým svojím láskavým úsmevom, a navrhol, aby sme si všetci sadli o pár stolov ďalej – bál sa, aby svojím hrmotným hlasom Miša nezobudil. Presadli sme si, ale mlčali. Pozerali sme sa na spiaceho Miša, na pomaly odchádzajúcich ľudí, vyľudnenú plochu letiska, zrazu nebolo prečo sa ponáhľať, čo riešiť, a bola to hlboká radosť, pokoj, blízkosť a vďačnosť.“
14:00
Rituál s holubmi, druhý open-air stage, spomína hudobník a spisovateľ Branislav Jobus:
„Patril k stabilným moderátorom jednej scény, no aj tak vždy prišiel pred oficiálnym začiatkom za mnou na ten môj a a vytešoval sa z kapiel, ktoré uvidí a vypočuje si na tom svojom. A keďže na tom mojom sa začínalo skôr, bolo zvykom, že na slávnostnom otvorení vypúšťal so mnou a s ďalšími kamarátmi holubov. Vždy sa strašne tešil na ten nádherný okamih s už otrepanou vetou, ktorú vždy spolu s holubmi vypustím: „Aby nám tu spolu dobre bolo….” Videl v tom niečo viac, ako len obyčajné holuby. Jurenko tu tento rok už fyzicky s nami nie je, aj keď jeho zvonivý hlas počujem na každom kroku. Vedel sa smiať tak, až sa srdce triaslo…to ešte bilo ako zvon….už nebije. Jeho príbeh ovplyvnil aj moju ďalšiu knihu, volá sa Zvon a pokrstíme ju na Pohode. Asi ani nemusím písať, že v knihe zlyhá srdiečko. Tam sa to ešte dalo napraviť, ale tu, v tomto nerozprávkovom levele to niekedy dopadne ináč, ako si predstavujeme.“
Martina Mlčúchová
18:00
Koncerty v bývalej „amfiteátrovej“ aréne, stejdžmanažér Braňo „Slnko“ Holý:
„Už pri ich príchode do backstageu vítal umelcov príjemný usmievavý chlapík, ktorý ich tvorbu detailne poznal, čo bol pre účinkujúcich vždy ten najlepší začiatok. Napriek náročnému programu a deficitu spánku počas festivalu si za množstvo spoločných rokov pamätám iba jediný okamih, keď sa Juraj neusmieval. Aj vďaka nemu sme vtedy úspešne zvládli veternú smršť a chceli pokračovať v programe, keď sa z vysielačky ozvalo, že festival je predčasne ukončený. Aj v tejto neľahkej situácii ukázal svoj charakter: okamžite zisťoval, ako môže byť užitočný a kde treba pomôcť. Spomínam si aj na jedno veľmi netradičné vystúpenie. Nemenovaná britská skupina nás od začiatku festivalu intenzívne zamestnávala rôznymi požiadavkami. Keď sme niekoľkýkrát vymenili zapožičanú nástrojovú i pódiovú aparatúru a úspešne naplnili aj všetky mimohudobné požiadavky, začal sa trojhodinový nočný koncert. Hoci sme z neopakovateľného koktailu disharmónií, kvíliacich gitár, spätných väzieb a desivo znejúceho spevu boli veľmi rozčarovaní, nad výsledkom našej dvojdňovej snahy sme sa s úsmevom zabávali počas celého vystúpenia. Ešte viac ma pobavila následná zmienka o kapele v jeho reportáži. Keby vtedy napísal, že nedotknutý špeciálny catering pripravený jedinečným dvorným kuchárom kapely odmietol po koncerte skonzumovať aj môj chorobne všežravý pes, bola by to veľmi trefná a vtipná zmienka. Juro ale nikdy nikoho nezatracoval a vždy našiel pozitíva. Aj preto bude tak veľmi chýbať.“
20:00
Moderovanie Europe stage, spomína stejdžmanažér Adam Berka:
„Ak som si niečo odniesol z tých pár chvíľ, ktoré som prežil s Jurajom, tak je to poznanie, že dobro je nákazlivé. Prvýkrát sme sa stretli na Pohode. Ja som mal na starosti Europa Stage ako stejdžmanažér a Juraja som dostal do tímu ako moderátora. Keď sme sa to prvýkrát dozvedeli s mojím dobrým kamošom, parťákom a druhým stejdžmanažérom Adamom, len sme sa na seba pozreli a uškrnuli. Juraja sme dovtedy nepoznali osobne. Na našom stejdži hrávali punkáči, exoti zo všetkých kútov Európy, tínedžeri odtrhnutí z reťaze. Obraz o Jurajovi sme mali poskladaný z pár útržkov jeho článkov v časopise .týždeň alebo z fragmentov jeho večerných rozhovorov na Rádiu_FM. Nešlo nám to dokopy. Potom prišiel deň „D“. Pripravovali sme stejdž už druhý deň, keď za nami prišiel vysmiaty Juraj. Podali sme si ruky, zoznámili sa a prisahám, že od toho momentu si Juraja nepamätám zamračeného. Po rokoch spolupráce sme sa už vítali klasickým pozdravom: „Tak čo, opäť?” Juraj bol naším talizmanom. Vedeli sme, že nech sa bude diať čokoľvek, aj keď všetci okolo nás budú nervózne pobehovať, Juraj bude stáť v backstagei so stoickým pokojom a bude mať radosť z toho, ako uvedie ďalších interpretov, s ktorými sa s najväčšou pravdepodobnosťou za tých pár minút po koncerte skamaráti. Mal radosť z hudby a tá radosť bola nákazlivá. Zatiaľ čo sme my robili ako v tranze, Juraj bol pre nás znamením, že sa nám to nesníva, ale naozaj sa nám o päť minúť začína koncert. Ani sme toho veľa nenakecali. Stáli sme tam, pod pódiom, sem-tam na seba pozreli, usmiali sa a vedeli sme, že všetko je, ako má byť.“
24:00
Niekde na festivale, spomína hudobný producent a muzikant Eddie Stevens:
„Juraja som naposledy videl v Žiline po koncerte. Rozprávali sme sa o živote a hudbe, až kým bar nebol úplne prázdny. Juraj je súčasť Pohody. Myslím, že som ho tam videl vždy, keď som tam hral, v jeho festivalovej čiapke, neustále nadšeného. Stretol som ho len toľkokrát, koľko mám prstov na mojich rukách a nohách, a sám som prekvapený, ako ma jeho smrť zasiahla. Bol to týpek. Takýchto ľudí veľmi potrebujeme v živote aj v umení. Bol tým, kto nám pomáhal objavovať intímnu časť mozgu, ktorá nám z času na čas umožní povýšiť sa nad každodenné starosti a dodáva veciam zmysel. Možno, že jeho veselá, fascinujúca, magnetická a veľkorysá povaha pramenila práve z toho, že sa obklopoval umením – niečím, čo o nás dokáže prezradiť o trochu viac. A on bol vďaka nemu čoraz lepší a po kúskoch sa približoval k cieľu. Pokúsim sa niečo si z toho zobrať a veriť v najlepšie, ale jeho odchod prišiel priskoro. Panebože, môžeš mať Princa aj Bowieho, ale vráť nám Kušňa, prosím!“
02:00
Krst albumu, spomína frontman skupiny Vandali Pišta Vandal:
„Hráme na Pohode. Budeme tu krstiť CD Invázia s vesmírnou tematikou. V narvanom stane naši kamoši vo „vesmírnych oblekoch“ vyrobených z karimatiek rozdajú vyše tisíc cédečiek. Ale čo s krstným otcom? Niekto by mal cédečko oficiálne vyslať do života. Voľba je jasná, Juro Kušnierik. Veď to on sa nám prihovoril na prvom a poslednom koncerte v klube Fabrika. Jemu sme dali najprv texty bez cédečka a potom cédečko bez textov. A on to posunul Mišovi Kaščákovi, a teraz hráme na Pohode, na festivale, o ktorom sme mohli len snívať. „Tak som tu,“ pribieha Juraj, lebo medzistejdžový beh je jeho festivalová disciplína. „Toto si obleč,“ strkáme mu do ruky päť metrov zlatej látky. „Ako?“ nestačí sa čudovať. „Normálne. Omotáme ťa do toho, budeš to mať ako tuniku.“ O minútu stojí Juraj v zlatom rúchu a smeje sa na plné kolo a my s ním. Zlatá farba je viac oranžová a on viac ako vesmírneho šľachtica pripomína lámu z tibetského kláštora. Hráme. Juraj vychádza na pódium rovnako, ako keď vychádza slnko. Všetko sa rozžiari a ľudia tlieskajú, výskajú, majú radosť! „Želám vám, aby ste si ten svoj nezušľachtený hudobný diamant ďalej brúsili!“ Cédečko posype zlatým prachom a odchádza. Spúšťame ďalšie songy, napätie povolilo, už je to len radosť, ako hostia nastupujú chalani zo Živých kvetov v intergalaktických oblekoch a noc patrí rokenrolu!“
06:00 – 07:00
Vítanie slnka, spomína riaditeľ Island Music Export „Sigy“ Sigtryggur Baldursson, bývalý člen The Sugarcubes a ďalších islandských projektov, na Pohode vystúpil so skupinou Kippi Kaninus:
„Prvýkrát som stretol Juraja, keď za mnou prišiel do Reykjavíku urobiť rozhovor. Mal som pocit, akoby som objavil dlho strateného priateľa. Mal nádhernú a teplú auru inteligentnej zvedavosti a pozitívnosti, ktorá bola veľmi príťažlivá, takže sme si hneď padli do oka. Počas nasledujúcich štyroch rokov sme sa pravidelne stretávali na podujatiach, spojených s islandskou hudbou, bola to vášeň, ktorá nás spájala. Veľmi rád spomínam na naše stretnutie na minuloročnej Pohode, počas Vítania slnka. Ten koncert bol výnimočnou skúsenosťou, rovnako, ako celý festival. Pamätám sa, ako som zachytil jeho letmý pohľad, keď stál na kraji pódia a pozeral sa na nás ráno o šiestej, práve, keď vychádzalo slnko. Usmieval sa na to slnko, ktoré ho práve zalialo svojimi lúčmi. Tak si ho budem navždy pamätať, bol to neuveriteľný chlapík.“
07:00
Ešte raz na Vítanie slnka a to, čo bolo po ňom, spomína violončelista Jozef Lupták:
„Vítanie slnka nebolo pre Jurka úplne pravidelným programom, lebo nie vždy vydržal alebo nebodaj vstal. Keď však išlo napríklad o také After Phurikane, alebo niečo, k čomu mal blízko, určite prišiel. To najsilnejšie Vítanie slnka pre mňa aj pre Juraja a mnohých z nás bol Fratres s Marianom Vargom. V momente najkrajšej, najdramatickejšej a najemotívnejšej pasáže Pärtovho Fratres na nás všetkých zasvietilo slnko svojimi teplými rannými lúčmi smerom od Trenčianskeho hradu – nielen na pódium, ale aj na publikum. Bol to veľmi silný moment – slnko presne vedelo, kedy zasvietiť v tej najsilnejšej fratresovskej pasáži, ľudia až začali nielen tlieskať, ale až vrieskať od radosti. V mojich očiach zaliatych slnkom a slzami radosti som medzi tými tešiacimi sa ľuďmi videl Ďurkovu usmiatu tvár a okolo neho množstvo ďalších priateľov, tešiacich sa z tohto momentu malej večnosti. Okrem Juraja a Daniela Pastirčáka prišiel za mnou aj dovtedy mne neznámy človek, ktorý sa predstavil ako Eddie – videli sme sa len cez plot – bol totálne dojatý a užasnutý, že na rockovom letnom festivale takéto niečo ešte nikdy v živote nezažil. Hneď mi ponúkol svoje telefónne číslo a dohodli sme sa, že si zavoláme. Jurajko mi až po jeho odchode povedal, že to bol Eddie Stevens zo Zero7. Smiech bol obvyklým koncom našich stretnutí s Jurkom. Taký smiech, pri ktorom sa nedá ani nadýchnuť… smiech, ktorý vedie k slzám, presne takým, aké človeku vyhŕknu pri rannom slnku a Fratres…“
8:00
Ekumenické bohoslužby, spomína kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastirčák:
„Keď sme začali robiť ekumenické bohoslužby na Pohode, chýbal nám rabín. Napísal som rabínovi Zev Stiefelovi, či by neprišiel. Odpísal mi, že predbežne súhlasí. Juraj to povedal organizátorom Pohody, ktorí vydali správu, že na Pohodu príde rabín. Keď si to Zev Stiefel prečítal, hneď volal, že sa ešte s nami napevno nedohodol. Spýtal sa ma, či na bohoslužbe bude kríž. Hovorím, že nie, ale určite budeme čítať z evanjelia. Na to mi povedal, že tam nemôže prísť. Tak som sa ho opýtal, či to máme zrušiť. On že nie, len má otázku, či tam päť minút pred bohoslužbou už budú nejakí ľudia. Hovorím, že áno. On na to, tak vtedy zaspievam! A tak aj bolo. Prišiel Juraj, ktorý bohoslužby moderoval, predstavil rabína a on zaspieval pieseň Svet je úzky most. Potom si zobral slovo opäť Juraj a otvoril bohoslužbu. Nakoniec sa z toho stala na Pohode tradícia. Mali sme tam Barucha Myersa, Tonkovho kamaráta moslima, ktorý tam odriekal rannú sutru a rôznych hercov, ktorí dramatizovali evanjelium. Spomínam si, že Ďuro si tam aj zaspieval. Tonko Srholec oslavoval na Pohode svoje posledné narodeniny. Dali sme mu ľaliu, na záver bohoslužby sme vytvorili zbor a zaspievali sme mu Ľaliu poľnú s Mariánom Vargom za klávesami. Krásny okamih.“
P. S. Pozor, nenechajte si ujsť improvizovaný „utajený“ program v Café Kušnierik, kde vystúpia Jurajovi kamaráti a obľúbené kapely s rôznymi hudobnými špecialitami. A ak si chcete o Jurajovi prečítať viac, navštívte spomienkovú stránku kusnierik.sk.