habsburské súštátie sa sformovalo v roku 1526 po bitke pri Moháči a dejinnou úlohou Habsburgovcov bolo zastaviť osmanskú expanziu do stredu Európy. O tom, že uspeli, niet pochýb. Na konci 18. storočia už bola Osmanská ríša z celého územia Uhorska vytlačená.
Po víťaznom zavŕšení protitureckých vojen a porážke Napoleona akoby habsburská monarchia nevedela nájsť ďalší zmysel svojej existencie. Z tradičnej oblasti vplyvu v Nemecku a na Apeninskom polostrove začali byť Habsburgovci vytláčaní silnejúcimi národno-emancipačnými hnutiami. Rok 1848 naplno ukázal, čomu stará monarchia čelí. Tentoraz to habsburské súštátie ešte prežilo. Vzdorovitých Talianov skrotil poľný maršal Josef Radetzky, Prahu pacifikoval generál Windisch-Grätz a Viedenčanom revolučné nadšenie dlho nevydržalo. Najväčší problém predstavovali Maďari vedení Lajosom Kossuthom. No napokon museli v auguste 1849 Maďari pri Világosi kapitulovať.
Druhá talianska vojna za nezávislosť v roku 1859 pre cisárske pluky už taká úspešná nebola. Talianov podporil francúzsky cisár Napoleon III. a jeho armáda uštedrila Rakúsku kruté porážky v bitkách pri Magente a Solferine. Františka Jozefa tieto neúspechy stáli Lombardsko a v roku 1861 bol proces Risorgimenta korunovaný vyhlásením Talianskeho kráľovstva. Zatiaľ síce ešte bez Ríma a Benátok, no bolo len otázkou času, keď sa aj tie nové kráľovstvo pokúsi získať.
osudový rok 1866
Príhodný čas nastal na začiatku leta 1866. Rakúska diplomacia nezvládla svoj part a habsburská ríša sa ocitla vo vojne s Pruskom aj Talianskom. Napoleon III. tentoraz za prísľub neutrality požadoval Benátsko. Na stranu cisára Františka Jozefa sa pridalo iba malé Sasko.
Udalosti roku 1859 Františka Jozefa poučili, že je politicky nevhodné, aby velil svojim armádam osobne. Bolo treba nájsť vrchného veliteľa, či skôr dvoch veliteľov, pretože sa malo bojovať na severe proti Prusku a na juhu proti Taliansku. Na južnom bojisku s tým nebol problém. Radetzky tu vychoval celú generáciu schopných dôstojníkov. Južná armáda bola dobre vycvičená a zohratá. Nad ostatnými generálmi vyčnieval poľný zbrojmajster Ludwig von Benedek, nazývaný aj „najlepší vojak Monarchie“. Očakávalo sa, že ak sa do vojny nezapojí Francúzsko, víťazstvo na juhu je viac-menej isté.
„Kancelár Bismarck mal s Rakúskom ďalekosiahle plány a v pripravovanom konflikte s Francúzskom ho chcel mať na svojej strane. “
Iná situácia bola na severe.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.