habsburská monarchia bola kontinentálnou veľmocou bez námorných ambícií a tradícií. Monarchia síce na hornom Jadrane udržovala akúsi flotilu pozostávajúcu z niekoľkých menších fregát a šalúp, no ich bojová hodnota bola mizivá. Zvýšený záujem o dianie na mori sa objavil až v 50. rokoch 19. storočia. Iniciátorom vzniku moderného rakúskeho námorníctva sa stal činorodý mladší brat cisára Františka Jozefa, arcivojvoda Ferdinand Maximilián. Arcivojvoda sa nemienil uspokojiť s čestnou rolou panovníkovho brata, ktorý má iba ceremoniálny význam, a hľadal uplatnenie pre svoje nemalé ambície.
Na medzinárodnom poli práve v tejto dobe vo Viedni s veľkým nepokojom a obavami sledovali nezadržateľný proces Risorgimenta búrlivo prebiehajúci na opačnom brehu Jadranského mora. V roku 1861 bol proces zjednocovania Apeninského polostrova korunovaný vyhlásením Talianskeho kráľovstva. Zatiaľ síce ešte bez Ríma a Benátok, ale s ambíciou získať aj Dalmáciu. Svedčil o tom aj ambiciózny program výstavby vojnového námorníctva, do ktorého sa vláda zatiaľ sídliaca v Turíne vrhla, hoci si ho finančne nemohla dovoliť. Veľkorysé pôžičky poskytnuté Francúzskom však tento problém na nejaký čas vyriešili.
Arcivojvoda Ferdinand Maximilián našiel pole pre svoje uplatnenie práve vo vybudovaní námorníctva, ktoré by sa vedelo postaviť talianskej Reggia Marina. Na viedenskom dvore si načas vydýchli. Činorodý brat totiž spôsoboval cisárovi nemálo starostí, no teraz bolo jasné, že vášeň pre loďstvo ho z Viedne dostane načas preč. Výsledok arcivojvodovho úsilia nedopadol zle. Ferdinandovi Maximiliánovi a jeho tímu sa podarilo prakticky z ničoho vytvoriť kompaktné a dobre vycvičené loďstvo. Kľúčovou osobnosťou rakúskeho lodného staviteľstva sa stal vynikajúci konštruktér Josef von Romako – tvorca prvej generácie rakúskych námorných, no aj riečnych vojnových lodí.
„Námorné zbrojenie éry parných lodí bolo neustálym súbojom delostrelectva a pancierovania.“
Už premiéra novovznikajúcej Kriegsmarine, ako sa rakúske vojnové námorníctvo volalo, dopadla výborne. V roku 1864 došlo ku konfliktu medzi Dánskom a prusko-rakúskou alianciou. Prusko prakticky nedisponovalo námorníctvom, tak sa vedenia námorných operácií pri dánskom pobreží chopila Kriegsmarine. Na prekvapenie celej Európy rakúska eskadra parných fregát pod velením kontradmirála Wilhelma von Tegetthoff dánsku flotilu v bitke pri ostrove Helgoland porazila.
O dva roky neskôr sa karta obrátila a v lete 1866 sa osamotené Rakúsko ocitlo vo vojne s bývalým spojencom Pruskom. Šancu si nechcel nechať ujsť ani taliansky kráľ Viktor Emanuel II. Napoleon III. zase ako „kompenzáciu“ za to, že sa nezapojí do vojny na strane talianskeho spojenca, požadoval odstúpenie Benátska.
„Bitka sa zmenila na skrumáž vzájomných súbojov jednotlivých lodí.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.