Chrámy vizuálneho pokoja

v roku 2008 mal Zdenko Dzurjanin asi dvadsať rokov, všetky skúšky spravil v predtermíne a pred sebou mal voľný polrok. „Otec sa ma vtedy spýtal – máš veľa času, čo budeš robiť? Sedel som za počítačom v obývačke a len tak do vetra som povedal, že budem fotiť kostoly,” povedal Zdenko v rozhovore pre Denník N. Trvalo mu sedem rokov, kým spolu s fotografom Pavlom Demešom navštívili každú obec na Slovensku a zdokumentovali spolu 4 146 kostolov. Tonu informácií potom oživili v peknej vizualizácii.

Na mape možno vyfiltrovať kostoly podľa cirkví či storočia, každá zo stavieb má priradenú fotku, architektonický štýl či zasvätenie a pri tých novších je uvedené aj meno architekta. Je fascinujúcou aktivitou (najmä pri prokrastinácii) len tak si prezerať na blogu fotografie všetkých slovenských kostolov s jasnou prevahou gotických či renesančných stavieb. Len občas nepríjemne zaskočí fotka moderného kostola, ktorý niekedy pripomína centrum pre vesmírne štúdie či kongresové centrum európskych politikov.

„Kostol už nemá byť prísnou autoritou, ktorá ohromí veľkosťou a bohatosťou v interiéri.“

Nad novými kostolmi ľudia ohŕňajú nos a architekti sa cítia nepochopení. Prečo od nich veriaci chcú, aby nový chrám vyzeral ako stredoveké kostolíky a najlepšie aj s vyšperkovaným barokovým interiérom? Ako sa má moderná funkčná architektúra vyrovnať najmä s katolíckymi stavbami, v ktorých si veriaci zvykli na prezdobenosť? Vyzerá to tak, že od pádu socializmu na to prichádzame až teraz.

kostol hoci aj v jedálni

Po revolúcii bolo navrhovanie kostolov lákavým zadaním. Bolo treba zaplniť hlad po duchovných miestach a odhaduje sa, že pribudlo asi šesťsto nových sakrálnych objektov. Len máloktorý z nich je však rešpektovaný tak, ako kostol, ktorého vežičku vidno z bratislavskej električky smerujúcej do Rače. V roku 2000 Kostol Kráľovnej rodiny na Teplickej ulici získal aj prestížnu Cenu Arch a je považovaný za jednu z kľúčových stavieb deväťdesiatych rokov na Slovensku.