Winnetou a milosrdná pamäť

„Utahové jsou slepé vrány, a Dunivý hrom je velkej lhář!“

Zvolalo nejaké decko na smetisku a už sme sa skalpovali. Keď som si mohol vybrať, bol som Tašunko Sapa, Winnetou nikdy, ani Old Shatterhand, to boli posty vyčlenené iným šuhajom, vyšším v hierarchii, hustejším, ale nevadilo to. Dával som prednosť Rytierovi Búrkovi, Curovi Jimenézovi a Sandokanovi, čo však boli vo vzťahu k Winnetouovi krátkodobé záležitosti, pozíciou a silou neporovnateľné s jeho majestátom veľkej popkultúrnej stálice, ktorá sa azda podpísala viac, akoby sme si priali.

Generačná pamäť je jedným zo základných pilierov popkultúry kdekoľvek vo svete a ono spoločné rozpamätávanie sa je takou zásadnou súčasťou našej dnešnej identity, že vlastne môže byť tým jediným, čo má tá-ktorá generácia spoločné. Pamäť, a už nič viac. Knižky z edície Stopy, lepené starostlivými tetami v knižnici, šalátové vydania, ktoré by sa dávno vyradili, ak by to nebol práve Winnetou, filmy, čo sa na ne chodilo do kina aj dvadsať rokov po premiére, či dnes takmer zabudnutý sedemdielny seriál, ktorým sa Pierre Brice v roku 1980 do úlohy apačského náčelníka nie naposledy vracal. Mladý Komanč Tašunko Sapa, čo ho bol Winnetou prichytil pri krádeži koňa a stal sa jeho mentorom, je odtiaľ a tam aj zostane, bezpečne ukrytý v pamäti. Ten seriál si nikdy nepozriem znova, lebo chcem, aby zostal presne taký, ako si ho pamätám. Fantastický, brilantný, lebo inak by sa do detských hier nedostal.

„Co to moje oči vidí, cizí muž sem koně řídí.“

S filmami to už také jednoznačné nie je. V skúške časom by obstál asi najlepšie prvý film zo série z roku 1962 Poklad na Striebornom jazere. Keď sa v roku 1993 do československej filmovej distribúcie dostala na videu celá filmová séria jedenástich filmov s Pierrom Briceom, výraznejšie zarezonovalo len tých šesť, čo si ich ľudia mohli pamätať z kina, respektíve len tie štyri, čo tvorili jadro ságy. Poklad, Winnetou I., čo sa v ňom zoznamovali, Gentleman, čo v nej Winnetouovi odvedie Rybannu Terence Hill a Posledný výstrel, čo v ňom Winnetou umrie a nič už nebude ako predtým. Lebo smrť, hoci dobrá, nie je dobrým koncom. A je celkom jedno, že sága pokračovala ďalšími príbehmi, odohrávajúcimi sa akože pred Winnetouovou smrťou, lebo to, že umrel, sme videli na vlastné oči a stokrát oplakali.

Nebolo rozumné sa na tie filmy dívať znova, tie, čo sme v detstve nevideli, boli v tých deväťdesiatkach slabučké celkom prirodzene, nepamätali sme si, aké boli dobré, tak nebolo s čím porovnávať a tie, čo sme si pamätali, azda s výnimkou Pokladu, tiež prestali fungovať a platí to dodnes. Ani ten Winnetou už jednoducho nie je tým, čím býval.

„Ať ti lotři přijdou blíže, nikdo z nich se nevylíže, skolím řady jejich těl a pošlu je do pekel.“

Filmový jazyk sa zmenil. Samozrejme, odpustíme papundeklové balvany, čo majú byť neuveriteľne ťažké, ale nie sú, a tak sa to herci snažia zahrať tak úporne, až sa nad nimi nedá pousmiať, odpustíme i logické diery v deji a opakujúce sa zábery znázorňujúce napríklad vždy smrť iného z davu zlých štatistov. Čo sa však odpustiť nedá, je, že teraz sme si to všimli a vtedy nie a vadí to, lebo Winnetou nám ukazuje nielen to, ako veľmi zostarol on, ale aj to, ako veľmi sme zostarli my.

Tie príbehy sú krásne, naivné, idealistické a svojím spôsobom nekonečne čisté, hoci už od druhého filmu išlo čisto o kšeft, zároveň sú však aj neuveriteľne banálne, a čo je azda najhoršie, hlúpe. Nie posolstvom či ideami, hoci tu sa dostávame na vratkú pôdu ideologickej nejednoznačnosti, ktorá je s Winnetouom spätá od jeho literárnych počiatkov, ale sú hlúpe tým, ako od svojich divákov čakajú hlúposť. Prečo napríklad hrajú tí istí herci v jednotlivých dieloch celkom rozdielne postavy? Nevedno, hlavne nepremýšľať, nechať prvú signálnu, nech si užije svoje, ale nič viac nevkladať a hlavne sa neponárať hlbšie.