Bartók sa vracia do Prešporku

legendárny huslista a dirigent Sir Yehudi Menuhin označil Bélu Bartóka (1881–1945) za jedného z mála skladateľov dvadsiateho storočia, ktorí obstoja v porovnaní s najväčšími hudobníkmi minulosti. „Moje dielo, vyrastajúce z troch zdrojov (maďarskej, rumunskej a slovenskej hudby), možno chápať ako stelesnenie konceptu jednoty, ktorá je v dnešnom Maďarsku taká zdôrazňovaná. No môj vlastný postoj, ktorého som si vedomý, odkedy som sa začal považovať za skladateľa, je bratstvo všetkých ľudí, bratstvo napriek vojnám a konfliktom. A tejto myšlienke sa snažím slúžiť svojou hudbou ako len najlepšie viem.“ Adresátom riadkov, pochádzajúcich od Bélu Bartóka, bol v roku 1931 rumunský muzikológ Octaviano Beau.

s Dohnányim a Albrechtom

Slovensko a slovenský folklór zohrali v živote maďarského skladateľa dôležitú úlohu. Jeho pôsobenie v dnešnej Bratislave pripomínajú v meste dve pamätné tabule. Tá na Špitálskej ulici je na dome, v ktorom v rokoch 1894 až 1908 žil. Bartók prišiel do Bratislavy ako trinásťročný, keď jeho matka Paula, rodáčka z Turčianskeho Svätého Martina, získala v meste miesto učiteľky. Na Kráľovskom maďarskom katolíckom gymnáziu stretol priateľov a budúcich kolegov Ernő Dohnányiho a Alexandra Albrechta. S Albrechtom, skladateľom a dirigentom Cirkevného hudobného spolku, ktorý fungoval pri Dóme svätého Martina, spájalo Bartóka priateľstvo, ktoré pretrvalo až do atmosférou v horthyovskom Maďarsku vynúteného odchodu skladateľa do USA, kde v roku 1945 zomrel na leukémiu. Do USA emigroval aj Dohnányi, ktorého po vojne vinili z kolaborácie s režimom, pred ktorým ušiel z Európy Bartók. Obvinenie umelca, ktorý bol považovaný za najvýznamnejšieho maďarského klaviristu od čias Liszta, sa neskôr ukázalo ako nespravodlivé.