Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

.kniha na víkend: Prvá kniha Absyntu v roku 2017 – Kolymské denníky

.anton Vydra .kultúra

Čo potrebuje reportér, ktorý sa vydá po stopách Varlama Šalamova? Musí byť dobrodruh, musí zniesť nejednu nadávku, musí si vedieť poriadne vypiť a hovoriť s hocikým. S hocikým!

.kniha na víkend: Prvá kniha Absyntu v roku 2017 – Kolymské denníky Absynt Jacek Hugo-Bader: Kolymské denníky. Preložil Patrik Oriešek. Krásno nad Kysucou: Absynt 2017.

ktovie, kedy presne sa to stalo, keď si poľský novinár Jacek Hugo-Bader prvýkrát prečítal Kolymské poviedky Varlama Šalamova. Isté je, že naňho silno zapôsobili a boli impulzom pre rozhodnutie vydať sa v septembri 2010 do Kolymy, do krajiny gulagov a dávno stuhnutých mŕtvol. Jeho zápisky sú horúcou novinkou, ktorú nám prináša vydavateľstvo Absynt.

„Dá sa tu vôbec milovať, smiať a kričať od radosti?“

„Cestujem na Kolymu,“ píše na začiatku knihy Hugo-Bader, „aby som videl, ako sa žije na takom mieste, na takom cintoríne. Najdlhšom na svete. Dá sa tu vôbec milovať, smiať a kričať od radosti? A ako sa tu plače, ako sa plodia a vychovávajú deti, ako sa tu zarába na život, pije vodka a umiera? O tom chcem písať.“

Svoje denníkové záznamy zakaždým posiela do Gazety Wyborczej. Lenže poslať z toho pustého kraja e-mail nie je lacný špás. Internet býva drahý, niekedy aj najdrahší na svete. Svoj cestopis začína v Magadane, v meste pri Ochotskom mori. Odtiaľ pôjde až do Jakutska. Posledný, tridsiaty šiesty deň jeho denníkov, uvádza 2 025 prejdených kilometrov.

Všetky kilometre spája Cesta, presnejšie Cesta-Cintorín: „Aortou, hlavnou tepnou Kolymy, bola a je Kolymská magistrála, teda Cesta. A ja, tak ako veľa starých obyvateľov Kolymy, budem písať slovo Cesta s veľkým písmenom. Tá viac ako dvetisíc kilometrov dlhá Cesta je totiž vydláždená ľudskými životmi. Je položená na kostiach. A to nie je metafora. Prečo by pri Ceste inak nebol žiadny starý cintorín?“ Hugo-Bader vie, že pod povrchom Cesty ležia tisíce kostí tých, ktorých zločinecký režim odsúdil na nútené práce a ktorí tou kalváriou neprešli.

Ľudia, s ktorými sa Hugo-Bader stretáva, sú neskutočnými zjavmi. Nebyť fotografií, na ktorých sú zachytení a ktoré sú súčasťou knihy, nedalo by sa uveriť tomu, že sú reálnymi ľudskými bytosťami. Starci a stareny, mladíci, chudobný, večne naliaty chirurg, ktorý po telefóne riadi operáciu, bohatý oligarcha obdivujúci Putina, šamani, kdekto... S každým z nich Hugo-Bader hovorí – aj za cenu toho, že ho poniektorí majú za agenta, blázna či dokonca Rusa.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite