otvorene priznávam svoju neznalosť. Doteraz som o tom portugalskom autorovi nepočul ani slovo. Meno José Maria Eça de Queirós mi nič nehovorilo. A to bez ohľadu na to, že v minulosti od neho u nás vyšlo už niekoľko kníh. Lenže to bolo veľmi dávno a knihy zmizli niekde v tmavých regáloch knižníc a antikvariátov.
Keď som sa však začítal do zbierky piatich Eçových poviedok s názvom Daždivý deň, doľahli na mňa čudné pocity viny za svoje doterajšie ignorantstvo. Eça de Queirós (1845 – 1900) píše svoje príbehy azda trochu staromódne, ale vnáša do nich prvky, ktoré prekvapia.
Pre Eçove príbehy je typický náhly zvrat v toku udalostí. Napríklad z vyhlásenej svätice sa stane žena celkom opačných kvalít; z muža Jacinta, ktorý žil v nadbytku toho, čo mu ponúkala civilizácia, je zas razom človek, ktorý sa rozhodol žiť na vidieku.
„Vzniklo tu opäť niečo, čo vykrýva zízajúcu prázdnu dieru a zapĺňa ju veľmi zaujímavým čítaním.“
Zaiste, takéto náhle zvraty nie sú v literatúre ničím novým, no v Eçových poviedkach vstupujú do hry predsa len zvláštne a v čitateľovi zanechávajú silný dojem.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.