Minirecenzie

KNIHA Alena Sabuchová: Zadné izby, Amma 2016

Veriť na vúdú a na vzťahy je to isté. / Vždy som si najviac vážila ľudí, ktorí sa neposrali. / Pocit viny je horší ako zlý matrac. Nedá sa vymeniť. / Láska nás prežije iba v prípade, že tak nazveme korytnačku. / Niekoľko „motivačných“ citátov, ktoré sú v knihe Aleny Sabuchovej vypichnuté na celú stránku. Na prvý dojem pobavia, no človek rýchlo zistí, že sa za nimi skrýva akýsi smútok. Rovnako ako za vetami, odsekmi či príbehmi. Tak príjemne sa čítajú, že si človek ani neuvedomuje, aké sú smutné. A všetko to krásne ladí a funguje, akoby ani nešlo o debutovú knihu mladej spisovateľky. Alena Sabuchová však už od detstva vyhrávala rôzne literárne súťaže, jej meno ste mohli kedysi zaregistrovať pod pomerne zaujímavo písanými blogmi na stránke jedného z denníkov, v súčasnosti pod scenármi niektorých seriálov. Na sklonku minulého roka sa však objavila aj jej knižná prvotina, zbierka poviedok Zadné izby. Deväť poviedok, ktorými sa nebadane tiahne niť jedného príbehu, príbehu o veciach, ktoré odkladáme v zadných izbách, v zamknutých kútoch vlastnej pamäti. O stretnutiach, láskach a cestách, ktoré sa stali, niekde odložili a čakajú na chvíľu, keď vám za nimi začne byť smutno. Je to nesmierne príjemný smútok. Takým smutno-príjemným, malebným slovníkom veľa napísaných kníh od slovenského autora nenájdete. Teším sa na Alenine ďalšie izby.
.mário Gešvantner