Vivat, lodička!

tá kniha bola o rekapitulácii života hlavnej hrdinky, spomínaním na detstvo, najmä na jednu jeho hviezdnu, no zároveň traumatickú udalosť. Napísalo sa vtedy veľa veľmi pozitívnych recenzií, próza sa dočkala zahraničných prekladov i víťazstva v našej najprestížnejšej súťaži Anasoft Litera. Priznám sa, že Kompaníkovej príbeh, jadrom ktorého sa stala skutočná udalosť, na mňa zapôsobil len do istej miery. Pripadal mi trochu afektovaný, vyrátaný na efekt, nespôsobilý vyťažiť viac zo zdrojov, čo sám sebe vytvoril. Mám na mysli napríklad narábanie s rôznymi časovými líniami, tie síce mohli významovo obohatiť dej, ale nepodarilo sa im to. Napriek tomu som netrpezlivo očakávala jeho filmový prepis. Z dvoch dôvodov.

odfestivalovaný, odpremiérovaný

Po prvé, jeho autorkou je režisérka Iveta Grófová, ktorej prvotina Až do mesta Aš patrí k špičke non-fiction slovenskej kinematografie posledných rokov a som jeho fanúšičkou. Na druhotine si však filmári často vylomia zuby. Alebo ňou potvrdia svoj talent prisľúbený debutom. Ako to dopadne tentoraz? Po druhé, zdalo sa mi, že hoci má román Piata loď silný príbeh a dalo sa predstaviť si jeho filmovú podobu, primnohé v ňom sa prvoplánovému premietnutiu do obrazu navidomoči prieči. „Kompaníková sa sústreďuje na lyrické detaily,“ napísala v recenzii na knižku Ivana Taranenková, „zvýrazňuje atmosféru textu, často na rozhraní sna a bdenia, poetickými, vizuálne silnými obrazmi. Vytvára tak vlastne akýsi idylický krehký opar, ktorý zvláčňuje drsnú realitu. Jej rozprávanie o pomerne nevľúdnych, často krutých záležitostiach, ako sú zanedbávané deti, sídliskové dospievanie či naprázdno prežité a do ničoty vytratené životy sa tak stáva o čosi znesiteľnejším. Tento efekt v texte umocňuje i retrospektívne rozprávanie – niekedy viac, inokedy menej dôsledné.“ Literárne vizuálno je neraz niečo celkom-celkom iné ako vizuálno filmové, je také zdanlivé. Adaptácia Kompaníkovej beletrie sa javila tvorivým orieškom.