predstavte si, že žijete niekde na samote, blízko lesa. A každý večer vidíte, že sa v diaľke, vždy na tom istom mieste, rozsvieti malé, blikotavé svetlo. Presne také sleduje každý večer aj hrdina a rozprávač Morescovho románu. Samozrejme, nedá mu to pokoj.
Kniha sa začína malebnými opismi prechádzok po prírode, ale aj nepríjemnými skúsenosťami, keď si rozprávač spomenie na príhodu s rotvajlerom s dolámanými nohami, ktorého stretne v lese. Schádza späť k svojmu domu pomaly vyše polhodiny s fučiacim bojovým psom za chrbtom. Tú blbú neistotu a obavy som s ním doslova prežíval aj ja.
Ale to, čo sa vracia ako refrén, je chabé svetielko v diaľke. Niektorí ľudia v blízkej osade trvajú na tom, že sú to mimozemšťania. Ale nie sú. Teda, ako sa to vezme. Skrátka, jedného dňa sa tam rozprávač vyberie, aby preskúmal, čo je to za miesto, odkiaľ po večeroch prichádza to čudné malé svetlo.
„Svetielko Antonia Morescu je možno príležitostné čítanie, ale každou stránkou prekvapuje.“
Keď tam príde, je ohromený.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.