baroková záhrada pri Bratislavskom hrade, zámok vo Vígľaši, vodný hrad v Hronseku, kaštieľ v Halíči a veľa ďalších podobných prípadov sú dnes trendom toho, ako nenechať starobylé ruiny zanikať. Ak k tomu pripočítame zahraničné príklady obnovy pamiatok, je namieste otázka, prečo by sme sa o to nemali pokúšať aj častejšie. Vidíme masívne stavanie replík hradov v Maďarsku, obnovené veže v Norimbergu, celé mestá ako Varšava či Kyjev... Tak prečo by to u nás malo ísť pomalšie? Pozrime sa na to prostredníctvom jedného aktuálneho prípadu.
postaviť, naznačiť či zasypať?
Medzi magistrátom Mesta Trnava a Krajským pamiatkovým úradom (KPÚ) v Trnave vládnu až nadštandardne dobré vzťahy. Nijaký primátor predtým neurobil pre archeologický výskum a dokumentovanie pamiatok v historickom centre mesta toľko ako Peter Bročka. No keď so svojimi spolupracovníkmi navrhol, že by v Trnave mohla opäť stáť takzvaná Dolná brána, ktorá bola kedysi jedným zo vstupov do mesta, videli zrazu pamiatkari jej stavbu odlišne. Ale začnime inde, pri archeológovi, ktorý bránu skúmal.
„Mala by to byť moderná kópia niečoho, čo tu stálo v minulosti, a nie je to nijaký precedens,“ hovorí archeológ Erik Hrnčiarik. Baroková záhrada pri Bratislavskom hrade je tiež takou kópiou; zachoval sa jej presný pôdorys, detailný opis každej sochy, každého schodíka. A keďže sa Bratislavský hrad obnovuje na základe jeho barokovej fázy, je celkom prirodzené, že proti Barokovej záhrade nemali pamiatkari ani archeológovia veľmi čo namietať (azda až na použité materiály a technológiu). „Pri trnavskej Dolnej bráne máme na rozdiel od Barokovej záhrady v Bratislave ešte o čosi viac záchytných bodov, máme zachovaný aj presný plán, ako tá veža vyzerala,“ tvrdí Hrnčiarik.
Ako však možno dnes vedieť, ako vyzerala veža, ktorá sa zachovala len na niekoľkých starých grafických nákresoch (vedutách) alebo na schematických vyobrazeniach, ktoré ju ukazujú len z jednej strany? Odpoveď archeológa je zaujímavá: „Modrania si chceli v minulosti postaviť mestské hradby. A tak prišli do Trnavy a skopírovali celý hradbový systém aj s dvoma vežami. Takže Horná brána v Modre je presnou kópiou tej brány, ktorá kedysi stála v Trnave. Odtiaľ vieme veľmi presne, ako vyzerala.“
Pamiatkari s týmto tvrdením nesúhlasia. Podľa nich sa stačí pozrieť už iba na vzhľad oboch brán. Nesedí podlažnosť, rozmiestnenie ani tvar okenných otvorov. „Navyše veža v Modre,“ hovorí Peter Grznár z KPÚ v Trnave, „je z kameňa, nie z tehly, čiže aj konštrukčné riešenia sa museli prispôsobiť použitému stavebnému materiálu. A čo je podstatné, je takmer o 300 rokov mladšia.“
Hlavným problémom trnavskej Dolnej brány je však čosi iné: zmenená urbánna štruktúra. Priestor, kde by mala jej kópia stáť, je dnes iný, než bol v minulosti. Ak by sa aj brána postavila, už nebude po bokoch uzavretá hradbami, pretože okolité budovy, ktoré časom tiež nadobudli historickú hodnotu (funkcionalistický Evanjelický dom a Okresný súd), tomu bránia. Nemožno ich zbúrať ani k nim nemožno len tak pristaviť nové hradby. A keby sa od pristavených hradieb upustilo, brána by tam podľa pamiatkara Grznára stála osamotene a nezmyselne; chýbali by jej nielen hradby, ale aj barbakan či vodná priekopa. Už by to nebola brána, ale veža.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.