pred mnohými rokmi popravili pred očami žida Éléazara jeho synov a magister de Brogni ho vyhnal z Ríma. No aj svetský hodnostár prišiel pri nepokojoch o rodinu a zlomený vstúpil do kláštora. V roku 1414 sa starí nepriatelia stretávajú na námestí v Kostnici. Kardinál de Brogni netuší, že Éléazarova dcéra Rachel je jeho vlastným dieťaťom, ktoré žid zachránil z plameňov. A ona zase nevie, že jej milý Samuel je v skutočnosti princ Léopold, ženích cisárskej netere Eudoxie. Romantická operná zápletka ako vyšitá – kým ju nevezme do rúk režisér typu Petra Konwitschného a neurobí z nej angažované divadlo.
žiadna upotená agitka
Konwitschny pranieruje ľudskú neznášanlivosť bez toho, aby bol jednostranným arbitrom niektorej zo zúčastnených strán. Zároveň sa, s výnimkou Brogniho kňazského kolárika a Eudoxiinej modlitebnej knižky, vyhýba konfesionálnym znakom – na scéne niet krížov, kíp ani sedemramenných svietnikov. Ak by sa v librete nespievalo o kresťanoch a židoch, odohrávala by sa pred nami dráma nenávisti medzi modrými a žltými (takouto farbou rúk režisér odlíšil protivníkov), kde prví ťažia zo sily stáda a tí druhí odmietajú rešpektovať kultúru majority (Éléazar trieskajúc kladivom zámerne narúša sviatočný pokoj) a ich životným mottom je pomsta.
Asi najsilnejším obrazom inscenácie je finále tretieho dejstva. Po tom, čo Rachel vydesila kresťanov hrozbou samovražedného atentátu, sú všetci sólisti i zboristi postavení za továrenský pás. K žltým a modrým rukám pribudnú zelené i červené a s gradujúcou hudbou sa v odľudštenej strojovej choreografii rozbehne výroba bombových opaskov. Násilie sa vinie celou ľudskou populáciou, rasa či vyznanie nehrajú rolu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.