knihu Žiť ako muž napísal Philip Roth ešte v roku 1974 a dobový kontext je pre jej porozumenie v mnohom dôležitý. Pre rothovcov je kniha jedným z dielikov autorovho literárneho puzzle. Stretnú sa v nej s postavou, ktorú už poznajú z iných jeho kníh (vydaných však až neskôr, hoci tu sa objaví prvýkrát). Narazia na odkazy na jeho predošlé knihy. Budú sa konfrontovať s postavou profesora literatúry, čiže s postavou, ktorá sa stala pre Rotha kľúčovou aj v iných dielach. Ak ste však tohto amerického spisovateľa doteraz nečítali, nevadí, dá sa to aj bez tohto komplexného backgroundu.
„Roth bol veľký autor, ktorý dokázal čitateľa vťahovať do svojich premnohých variácií na jedinú tému.“
Už samo členenie románu (najprv dva fiktívne príbehy a potom jeden „skutočný“) napovedá, že tu pôjde o čitateľsky náročnejší žáner, kde si nevystačíme len s jednoduchým sledovaním deja. Ten by sa dal opísať a vyzradiť pomerne rýchlo, pretože nie je vôbec zložitý. Stačí, ak napíšem, že ide o peripetie jedného muža, ktorý má problém s niekoľkými ženami a svojimi nešťastnými manželstvami. No dobre, ale čo má byť na tom také, že to stojí za prečítanie?
Roth bol veľký autor, ktorý dokázal čitateľa vťahovať do svojich premnohých variácií na jedinú tému. Vždy o kúsok zmení uhol pohľadu, trochu sa posunie, aby si všímal iný detail. Túto obsesiu si sám uvedomuje už len preto, lebo ňou trpí aj hlavná postava jeho románu, profesor literatúry Peter Tarnopol (v úvodných fikciách Nathan Zuckerman). Motať sa donekonečna v nejakom svojom probléme a premýšľať ho raz tak, raz onak – to je celý Tarnopol. Literárny štýl tu ide ruka v ruke s myslením rozprávača a možno aj s myslením autora.
Tarnopolova utkvelá vízia spočíva v jedinom: nájsť spôsob, ako zo seba spraviť chlapa, ako sa stať ozajstným mužom a prestať byť ufňukaným deckom, ktoré je vždy pod nejakou sukňou: mamičkinou, manželkinou či akoukoľvek inou. Alebo inak: ako sa stať konečne dospelým, nezávislým, slobodným indivíduom, ktorého už nebudú zväzovať nijaké putá. Možno to niekomu pripomenie knihy psychiatra Irvina D. Yaloma. Ale to nie je podstatné.
Rothovo písanie je literárna psychoanalýza, ku ktorej je prizvaný aj nestranný divák, čitateľ. Vidí všetko, čo sa odohráva v mysli hlavného hrdinu, ktorý je presvedčený o tom, že písať treba iba o tom, čo sme prežili, s čím máme osobnú skúsenosť. A ak je tým zážitkom vlastná bezmocnosť a úzkosť, potom sa to stáva témou aj Tarnopolovho literárneho záujmu. Len čo o ňom píše niekto iný (napríklad jeho psychoterapeut Otto Spielvogel), Tarnopol zúri, pretože má pocit, že psychiater jeho situáciu zle prečítal. Objektívnejší pohľad druhého ho kompromituje, čo v čitateľovi rozhodne vzbudzuje úsmevné pocity aj určitú ľútosť nad detinským správaním hlavného protagonistu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.