Na smiech?

my Slováci nie sme len národ zo srdca Európy, holubičí, pracovitý, snažiaci sa cítiť národne i sociálne, ale aj ľud – súdiac podľa kinematografie – s nejakým čudným vzťahom k smiešnemu. I keď pri poslednom pokuse podvihnúť komediálno-veselohernú latku o niečo vyššie, pri snímke Cuky Luky Film, všetkému kraľoval český komédiograf v úlohe režiséra.

Karlovi Janákovi (1970) prischli aj iné charakteristiky: priekopník mutácií svetových tínedžerských komédií na pôde Česka, hitmaker, najamerickejší český režisér je cool a nadovšetko si na sebe i druhých filmároch cení to, keď majú „zmáknuté“ remeslo. Priznávam bez mučenia, mojim ušiach to neznie ako pochvala a mám sa pred takými nálepkami a výrokmi na pozore. Nevidela som ani Janákových Snowborďákov (2004), bláznivé rozprávanie o prvej zimnej pánskej jazde skupinky šestnásťročných mládežníkov, ani jeho Rafťákov (2006). V distribučnom liste sa síce píše, že sú „komedií pro mládež, tínedžery, ale svoje si v něm najde i generace jejich rodičů, kterým se po bezstarostnosti prvních lásek už jen stýská“, no neodvážila som sa ísť do kina skontrolovať, či je to naozaj tak. Na slovenský film by však našinec mal zavítať, a čím menej predsudkov si do kinosály prinesie, tým čistejší bude napokon jeho úsudok. Nemám síce v tomto prípade celkom nepoškvrnené svedomie, ale snažila som sa nepodľahnúť „intelektuálskym“ stereotypom a predsudkom – takmer až do polovice filmu.