Romeo a Júlia, moderne a odvážne

skvelá slovenská tanečnica Natália Horečná, v minulosti členka Nederlands Dans Theater 1 či Hamburského baletu Johna Neumeiera, je dnes najmä choreografkou. Vytvorila viac než 35 pôvodných diel, je držiteľkou ceny Taglioni pre najlepšiu mladú choreografku Európy (2014). Jej inscenácia Romeo a Júlia – tak ako včera... je na jednej strane nasýtená symbolmi, rozmanitými výrazovými prostriedkami, kostýmami, postavami a tancami, na druhej strane sa autorka snaží to všetko objať do náruče až akejsi naivnej všeľudskej lásky a porozumenia. Je to koncepcia, ktorá vyvoláva mnohé otázniky: Kde je hranica režisérskeho divadla? Nakoľko je prípustné zasahovať do partitúry? Vyžadujeme v klasickom balete štýlovú čistotu? Natália Horečná ponúka svoj pohľad. Spoznávame ju v pohyboch tanečníkov, v spájaní širokej škály žánrov a spolu s ňou hľadáme odpoveď na otázku, či „bola pravda srdca opäť zabitá egom“. Choreografka svoj jednoznačný vycibrený tanečný slovník ešte stále hľadá a je vzrušujúce ju na tejto ceste sledovať. O to viac teší, že príležitosť vytvoriť veľkú baletnú choreografiu dostala jedna z našich najúspešnejších rodáčok práve od národnej scény.

shakespeare

Horečná zásadným spôsobom mení akcenty a sčasti i dej známej shakespearovskej drámy. Akoby logika a poradie scén neboli podstatné. Z pohľadu večnosti sa predsa odohrali v jednom momente. Na scéne vo vyvýšenom kubuse, akoby v nebi, je objímajúci sa pár zahalený závojom. Romeo a Júlia. Pod nimi, na zemi, sa odohráva ich príbeh. Je však akoby len ilustráciou súčasnosti: odosobneného sveta bez lásky, ktorý tento jedinečný cit v okamihu zničí.

Horečnej inscenácia sa začína scénou v kobke, kde kňaz odovzdáva Júlii uspávací nápoj. Nosnou osou príbehu je smrť Júlie, utrpenie jej rodičov a Romeovo zúfalstvo. Horečná do príbehu zároveň včleňuje akési nadpozemské bytosti – duše zomrelých a anjelov smrti. Dej posúva najmä kňaz, ktorý je tretím hlavným hrdinom. Balet sa nekončí smrťou Romea, ale tancom ochotníkov, ktorí naznačujú jednotlivé scény, aby si nakoniec spolu s ostatnými protagonistami vyzliekli kostýmy a priznali, že síce išlo ba o hru, ale jej cieľom bolo (podľa autorky) „hľadanie návratu do srdca (...) Pravda srdca hovorí o odpustení, o schopnosti milovať“.