nedávno sme v redakcii nášho časopisu viedli takúto debatu: Dá sa od seba oddeliť profesia novinára od života konkrétneho človeka, ktorý sa stal zhodou okolností novinárom? Môžeme verejný život ovplyvňovať tak ako iní bežní občania, alebo sa v ňom máme hýbať vždy už len ako žurnalisti, ktorí si musia dávať pozor na to, do akých aktivít sa zapletú? Akoby novinár nesmel zaujímať občiansky postoj, akoby mu spoločnosť vymedzila len právo a povinnosť byť nestranným okom, objektívom kamery, ktorá veci z diaľky pozoruje, no do udalostí nesmie zasahovať! Obraz nestrannej kamery nie je môj, vypožičal som si ho z Murakamiho románu Afterdark.
obyčan a neobyčanka
A teraz Pavel Vilikovský. Napísal novú knihu, volá sa Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa. Je to príbeh, v ktorom sa rozvíja niekoľko ďalších príbehov. Na tom nie je nič nové. Napokon, príbeh tu ani nie je najdôležitejší. Skôr všetko okolo neho.
Je tu nejaký Ivan, žije v nejakých vzťahoch k rôznym ženám, je otcom syna, možno aj dvoch. Nevie to naisto ani on, a teda ani autor. Ivan je literárna postava, ktorú vymyslel autor. Lenže za autorom príde aj ďalšia literárna postava, „neliterárny Ivan“, a osopí sa na autora, ako si to dovoľuje, vyťahovať v knihe na svetlo sveta intímnosti z jeho života? Autor neliterárneho Ivana nepozná, nikdy sa s ním nestretol.
Tak, ako je tu Ivan, tak sú tu aj iné literárne a „neliterárne“ fiktívne postavy: napríklad aj tá krásna a krutá žena, pôvodom z Borovej pri Trnave. Mimochodom, v Borovej som bol nedávno na bicykli, je to koniec sveta. Strojvodkyňa a vojvodkyňa sa teda nezrodila z morskej peny, ale tam, na konci sveta, v Borovej.
O koľko ľudských vzťahov sme prišli vinou „filozofie“ sociálnych rolí, ktoré nám ich znemožnili?
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.