v úvode k Nabokovovmu poslednému a nedokončenému textu The Original of Laura opísal syn Dmitrij posledné roky života svojho otca. Všetko sa to začalo v roku 1975: „Môj otec sa pošmykol na úbočí v Davose, keď sa venoval svojmu obľúbenému koníčku: entomológii. Uviazol v nemotornej polohe na strmom svahu, čo vyvolalo záchvaty smiechu medzi turistami v karavane, ktorí si jeho volanie o pomoc a mávanie sieťkou na motýle vysvetľovali ako prázdninový žart.“ Pre istotu ho neskôr okríkli aj v hoteli, že špinavý zavadzia vo vestibule. No keď pochopili, o čo naozaj ide, zaviezli ho na kliniku v Lausanne. Tam sa nakazil nemocničným bacilom. Nasledoval presun do univerzitnej nemocnice, kde podstúpil zásadnejšiu liečbu. Chorôb sa už však nezbavil a jeho telo pomaly chradlo. Napriek tomu neprestal písať. Svoje posledné dielo nariadil spáliť, ak ho nestihne dokončiť. Nedopísal ho a jeho syn ho nezničil.
peripetie ruskej rodiny
Vladimir Nabokov sa narodil v Petrohrade, v bohatej aristokratickej rodine. Otec, uznávaný právnik, bol známy liberál, ktorý preto nebol obľúbencom cárskeho dvora: najprv ho zbavili titulu profesora práva, potom aj dvorných hodností a pár mesiacov si musel dokonca odsedieť vo väzení za podnecovanie k občianskej neposlušnosti. Bol potom viac politikom a novinárom.
Chlapec napriek tomu vyrastal obklopený blahobytom v mnohojazyčnom prostredí, v ktorom bolo celkom bežné komunikovať po rusky, nemecky, francúzsky alebo anglicky. A veľa cestovať. Nepatril medzi najzdravších členov rodiny, skôr naopak – býval chorľavý, zápasil s nespavosťou, lebo sa bál zaspať zo strachu, že sa viac nezobudí. Objavovali sa uňho príznaky synestézie, ktorú zdedil po matke. Išlo o stav, pri ktorom jeden podnet vyvoláva rozličné zmyslové vnemy, napríklad počutie farieb.
Zvrhnutie cára počas februárovej revolúcie v roku 1917 sa rýchlo zmenilo na tyranskú vládu Leninovej kliky. Nabokovov otec bol síce proti starému cárskemu režimu, ale aj proti nastupujúcemu boľševizmu, v ktorom už nebolo inej voľby, než „sa stať Sovietom, alebo zomrieť“. Rozhodol sa teda s rodinou emigrovať do Londýna. Dvadsaťročný Nabokov začal študovať zoológiu a moderné jazyky na Trinity College v Cambridgei. Čoraz viac písal. Básne. Romány prišli na rad až o pár rokov neskôr.
„Čítať Lolitu cez Poeovu báseň znamená čítať ju zrazu celkom inak.“
Lenže aj v slobodnom svete sa dejú absurdné tragédie. Otec bol členom ruskej liberálnej strany Konštitučná demokracia. Keď táto emigrantská strana v roku 1922 v Berlíne usporiadala konferenciu, na ktorej rečnil aj on a jeho stranícky oponent Pavel Miljukov, odohrala sa tam nepríjemná dráma. Do sály vbehli dvaja ruskí fašisti. Ich cieľom bolo zastreliť Miljukova. Nabokovov otec rýchlo prečítal ich zámer, rozbehol sa na pódium a útočníka so zbraňou zrazil na zem, aby ochránil Miljukova. Druhý z útočníkov však dvoma zásahmi Nabokova zastrelil.
Po otcovej smrti opúšťa mladý a zdrvený Nabokov Londýn a odchádza do Berlína. Zasnúbi sa, no keďže nemá peniaze, rodina nevesty zásnuby zruší. Potom sa stretne so židovkou Vérou Slonimovou, ktorú si vezme za manželku. V Nemecku vznikajú aj jeho prvé romány písané ešte po rusky. No ani tu nenachádza rodina pokoj. Zbrane, pred ktorými utiekli z Ruska, teraz videli v rukách nemeckých nacistov. Nabokovovci ešte na chvíľu skúsili život v Paríži, v Cannes, nakrátko aj v Prahe (tam zomiera jeho matka), no nakoniec prišla v roku 1940 dôležitá voľba: New York. A nebola len o sťahovaní sa – Nabokov sa rozhodol zmeniť celý svoj doterajší literárny návyk. Odteraz už nebude písať po rusky, ale po anglicky: stane sa americkým spisovateľom.
dievčatko na scéne: Lolita
Posledným románom z Nabokovovho „ruského obdobia“ bol Dar. Prvým po anglicky písaným textom bol zase Skutočný život Sebastiana Knighta, ktorý pripravoval ešte v Európe. Potom prišiel román Bend Sinister, písanie poviedok pre New Yorker, ako aj univerzitné prednášky o ruskej literatúre. Ale to, čo ho preslávilo, bola Lolita. Začal ju písať v roku 1950, desať rokov po svojej emigrácii do USA. Pôvodne sa mal román volať Prímorské kráľovstvo. Tie slová si vypožičal od Edgara Allana Poea z básne Annabel-Lee, ktorá hovorí o dvoch malých zaľúbencoch. Dievčatko Annabel-Lee umrzlo počas víchrice a jej malý milenec časom zostarol pri jej „trúchlivom hrobe pri mori“. Neprekvapí nás preto, že aj prvá detská láska hlavného hrdinu Nabokovovho románu Humberta sa volala Annabel Leigh. Čítať Lolitu cez Poeovu báseň znamená čítať ju zrazu celkom inak.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.