Štefan Hríb: U2 v Ríme – a vo mne

dievčatko na fotografii zabávalo hodinu pred koncertom celé okolie mávaním a tancom. Bola radostná, rozpustilá a plná života. Ale potom zhasli svetlá, ozvali sa Mullenove bicie, a roly sa okamžite obrátili – radostní, rozpustilí a plní života začali byť všetci rodičia a starí rodičia naokolo.

Na U2 som vyrastal. Dávno pred rokom 1989 ma starší kamaráti z dvora zasvätili do hudby a textov Pink Floydov, ale U2 som si už našiel sám a odvtedy ma „neprešli“. V hudbe nie som príliš zbehlý, tóny a akordy rozoznám len ťažko a z nejakých dôvodov takmer nepočujem basovú gitaru, ale zvuk U2 vždy a hneď. Nie je iný taký Edge, iný taký hlas, iná taká vibrácia. Ďalej som sa veľmi nedostal, no ani sa mi nežiadalo. V tejto láske som bez námahy verný.