keď Marián Varga v roku 2014 dostal neviemkoľkú cenu za celoživotné dielo, tentoraz išlo o Radio_Head Awards, Juraj Kušnierik sa ho spýtal, čo mu dala hudba. „Hudba je jediná oblasť, v ktorej sa viem nejako realizovať. V ostatnom som taký laik, aj v živote,“ odpovedal skromne Marián Varga, ktorý bol jedným z mála slovenských muzikantov, ktorí si s hudbou tykali. 

vargov mýtus

Marián Varga prežil bohatý a plodný život, bol nehasnúcou inšpiráciou pre generácie hudobníkov a jeho fanúšikov. Bol výnimočný človek, originál a samorast, ktorý robil veci po svojom. To sa prejavilo aj na jeho prístupe k hudbe, ktorá nepoznala hranice a pohybovala sa od rocku po klasiku. Varga stieral hranice medzi žánrami. Už za jeho života vznikol okolo neho mýtus, ktorý bude ešte viac zosilnený po jeho smrti. „Som človek, ktorý nepozná neúspech. Ako Salinger, ale ten sa odmlčal. Nechcem sa chváliť, ale je to fakt. Čokoľvek som spravil, bolo to pochválené. Podľa mňa si ma ľudia vymysleli,“ povedal .týždňu v roku 2010 ohľadne mýtu vytvoreného okolo jeho osoby: „Nemôžem za to, čo médiá zo mňa spravili. No ja som na ne netlačil, aby ma zviditeľnili. To je divný výraz, zviditeľniť, však? 

Navždy zostane najväčšou legendou slovenského bigbítu, no paradoxne Marián pôvodne nechcel byť bigbiťák, skôr sa videl ako skladateľ vážnej hudby, k čomu sa na sklonku života nakoniec dostal. Bigbít bral skôr ako hoby, no neskôr sa ukázalo, že jeho slobodomyseľnej a otvorenej povahe bola táto pulzujúca hudba oveľa bližšia.

Na bratislavskom konzervatóriu bol žiakom Jána Cikkera, ktorý nad ním držal ochrannú ruku, ale nakoniec ho pre jeho slobodomyseľnú povahu zo školy vyhodili. Pred svojimi spolupútnikmi mal náskok v tom, že mu nechýbalo klasické vzdelanie. To využil aj po príchode do skupiny Prúdy, kde sa stal hráčom na Hammondoch, kapelníkom a autorom väčšiny piesní. Kapela debutovala dnes už legendárnym albumom Zvoňte, zvonky, asi najlepším albumom v histórii našej popmusic, o ktorom sa hovorí ako o slovenskom Sgt. Pepperovi. „Slovenský Seržant Pepper? Čo ja viem... Neodškriepiteľné je len to, že je slovenský,“  povedal v knižke Petra Uličného O cestách, ktoré nevedú do Ríma autor, ktorý bol vždy veľmi kritický k svojim veciam. Jeho kolega a kamarát Vladimír Godár pre SME povedal, že pesničku S rukami vo vreckách by Vargovi závidel aj Paul McCartney. 

V Prúdoch sa stretol s neskoršími dlhoročnými spolupracovníkmi – spevákom Pavlom Hammelom a basgitaristom Fedorom Frešom. „Taký sa narodil. Bol výnimočný. Jeho skladby sú v niektorých prípadoch dokonalé. Vedel písať kostrbaté melódie, ale aj bartókovské riekanky s jednoduchou harmóniou. V tom bol geniálny. Jeho jedinečnosť spočívala aj v hráčskom rukopise. Keď máte jedinečný rukopis, tak ste v dave spoznateľný. U spevákov je to jednoznačné. Spoznáte ich podľa hlasu. U inštrumentalistov je to komplikovanejšie. Pri väčšine hudby ani nerozoznáte, kto hrá. U Vargu je klasifikovateľné, že to hrá Marián. Poznáte jeho prejav od prvej noty, nedá sa zameniť s niekým iným. Dá sa ho napodobiť, ale nie nahradiť. To nejde.“