Magický Magritte

asi každý z nás, čo sme vyštudovali filozofiu alebo estetiku, si chtiac či nechtiac tým textom prešiel. Krátka štúdia Michela Foucaulta Toto nie je fajka, nám vzala niekoľko dní uvažovania nad súvislosťami medzi slovami a obrazmi. Jedni jej úplne prepadli, iní na ňu radšej rýchlo zabudli. No a my ostatní sme ju považovali za súčasť kánonu, cez ktorý sa jednoducho treba prehrýzť. 

Foucault sa v tejto knihe zaoberal celý čas vlastne iba jedným obrazom, presnejšie niekoľkými jeho variáciami. Je na ňom obyčajná hnedá fajka a pod ňou vysvetľujúca legenda vo francúzštine Ceci n’est pas une pipe (Toto nie je fajka). Tvorcom obrazu bol René Magritte, ktorý plátno nazval Zrada obrazov. Dva objekty na obraze nás totiž dostali do pomykova, nákres fajky a znepokojujúca kaligrafická legenda pod ním.

„Magritte patril k umelcom, ktorých skrátka fascinovali tajomstvá.“

Fajka pôsobí ako nakreslený obrázok v starej encyklopédii, kde sa pod obrázkami uvádzal popis, aby si žiak spojil obraz s jeho významom. Takto to môžeme vidieť napríklad v Komenského Orbis sensualium pictus, na každej stránke obrázok a pri ňom slovom vyjadrený význam. Predstavme si scénu zo starej školy: uzimení žiaci v drevených laviciach, prísny učiteľ pri tabuli, v rukách palička, na tabuli nákres fajky a kriedou napísaná vysvetlivka. Alebo si vezmime do rúk dnešné detské knihy, ktoré chcú najmenších čitateľov naučiť niekoľkým novým slovám v cudzom jazyku, napríklad v angličtine: obrázok a slovo. Magritte sa však rozhodol tento návyk narušiť úsečnou vetou, ktorá vraví len toľko, že to, na čo sa práve pozeráme, celkom určite fajka nie je. Čo je to teda? Je to teľa, je to štvorec, je to kvet? – pýtal sa Foucault. Obraz zrádza našu pohotovosť, pri ktorej bez dlhého rozmýšľania pomenúvame veci pred nami. Túto našu pohotovosť Magritte jediným nápisom zablokoval.

citlivá imaginácia

Slávny obraz fajky vznikal na prelome rokov 1928 až 1929. O rok neskôr namaľoval Magritte iný obraz, ktorý pomenoval Kľúče k snom. Je v čomsi podobný, v čomsi iný. Vidíme na ňom šesť bežných vecí a pod nimi šesť vysvetliviek. No tie sú opäť čudné. Tak napríklad pod prázdnym skleneným pohárom je napísané, že ide o búrku – dámska lodička je vraj mesiac, svieca je povala, čierny klobúk sneh, biele vajce akácia a kladivo je púšť. Meditujme nad logickými prepojeniami medzi obrázkami a slovami, koľko len chceme, no aj tak si myslím, že sa nám ich nepodarí nájsť. Lebo Magritte ani nechcel, aby tam nejaká logická súvislosť bola. Veď ani udalosti v našich snoch sa nezvyknú riadiť logikou bdelého vedomia. Presne tak je to aj s fajkou, ktorá nie je fajkou. Môže byť hocičím.

Maliarstvo priťahovalo Magritta odmala a rovnako aj magický svet, ktorému vládne to, čo je nevysvetliteľné až snové. Prázdniny zvykol tráviť u tety, kde sa hrával so svojou kamarátkou na starom, už nepoužívanom cintoríne. Azda ani niet silnejšieho miesta pre detskú predstavivosť! Raz tam videl akéhosi maliara maľovať cintorín, to naňho silno zapôsobilo. Jeho povahu však formovali aj tragickejšie vplyvy.

Magrittova psychicky labilná matka Régina (povolaním klobučníčka) spáchala samovraždu, keď mal chlapec trinásť rokov. Skočila do rieky. Keď ju vytiahli, bola celá nahá, len tvár mala zamotanú do nočnej košele. Chlapec to vraj videl. Ponurá realita detského veku sa neskôr odrážala aj na obrazoch dospelého umelca. Vychádzala z nich melanchólia, záhadnosť, nehybnosť.