festival Konvergencie nesie meno podľa najslávnejšej platne Collegia Musica. Čo na to hovoril Marián?
Chcel som robiť festival komornej hudby, ale nevyrastal som len na klasike, ale aj na iných štýloch, hlavne na bigbíte a okrem iného aj na Mariánovej hudbe. Veľmi sa mi to slovo páčilo a sedelo s tým, čo som chcel, aby festival vyjadroval, čiže spájanie, zbližovanie, stretávanie kultúr a štýlov. Zo slušnosti som sa ho spýtal, či mu to nevadí. Povedal mi, že to slovo nevlastní, takže nie, ale dodal, že ho to teší.
ako si sa dostal k hraniu s Mariánom Vargom?
Zoznámili sme sa po koncerte v rozhlase, kde som hral sólové skladby od Vladimíra Godára a Petra Zagara. Bolo to asi v druhej polovici 90. rokov. Veľmi sa mu to páčilo. Hneď mi navrhol tykanie, pretože neznášal vykanie. Potom sme ho pozvali na festival Konvergencie. Nesmelo som sa ho spýtal, či by sme si spolu niečo nezahrali. Marián súhlasil. Prvýkrát sme hrali v roku 2001 na Konvergenciách.
aký program?
Štyri skladby zahralo Collegium Musicum, medzi nimi aj Hommage. Potom sme spolu zahrali Arvo Pärta a jeho Fratres. Túto skladbu sme hrali dvakrát. Najprv ja s Mariánom sám, potom spolu aj s Fedorom Frešom, ktorý hral basovú linku a Marián na Hammonde. Okrem toho sme tam zahrali improvizáciu pre violončelo a klavír. Už v tom čase rozmýšľal o tom, že sa vráti ku klasike. Pre Moyzesovcov plánoval napísať kvarteto, zložil Antifónu a neskôr aj mne napísal Elégiu pre violončelo a klavír a ešte sólovú skladbu pre violončelo, ktorú som ešte nikdy naživo nezahral. Plánoval aj väčšie veci, ale veľmi ho priťahovali kvartetá. Keď mal niečo hotové, tak nám to poslal. Niekedy na začiatku tohto tisícročia sme spravili koncerty, kde zazneli aj jeho skladby. Vtedy ho to hrozne bavilo. Vrátil sa k tomu, s čím kedysi začínal.
keď v 60. rokoch začal študovať na konzervatóriu, jeho prvotnou ambíciou bolo to, že sa stane skladateľom vážnej hudby, ale do cesty sa mu postavil bigbít.
Áno, vtedy sa k tomu nedostal kvôli tomu prudkému nárastu pesničkovej a artrockovej tvorby. Nemal na to čas. Nebol človekom, ktorý by sa do niečoho silil. Aj počas bigbítovej éry počúval vážnu hudbu. Miloval poľskú a estónsku školu, vracal sa k romantizmu a počúval množstvo klavírnych skladieb. Investoval do nahrávok a do nôt, študoval partitúry a vždy, keď som k nemu prišiel, počúval rádio Devín. Mal to rád.
dávnejšie povedal, že písať noty a zároveň vymýšľať pesničky nejde. Bavili ste aj o tom?
Keď začal písať vážnu hudbu, menej koncertoval, pretože sa viac potreboval do toho vnoriť. Všetko, čo sa v ňom roky hromadilo, dával do nôt. Je pravda, že zo začiatku to bolo aj trochu kostrbaté, viac-menej to skúšal, no čím viac písal, tým viac sa mu darilo. Je škoda, že sa dostal k písaniu vážnej hudby až tak neskoro, pretože ak by mal viac času, myslím, že jeho diela by boli vyzretejšie. Možno by sa dostal aj k väčším dielam. Nabádal som ho, aby napísal čelový koncert alebo väčšiu orchestrálnu skladbu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.