Minirecenzie

KNIHA Amparo Dávila: Roztrhaný čas a iné poviedky

Sú spisovatelia, o ktorých je lepšie nevedieť nič. V prípade Mexičanky Amparo Dávila však treba urobiť výnimku a čo-to o nej prezradiť. Všetci jej súrodenci zomreli v útlom veku a sama mala neskôr pohnutý osud – umrel jej manžel a následne sa musela starať o choré dieťa. Nečudo, že sa to prejavilo na jej písaní. Dávila necháva postavy zažívať podobné stavy, ktoré prežila ona sama. Zápletky jej poviedok sú prekvapivé a napätie si držia až do konca. Celou knihou sa vinie existenciálna úzkosť, ktorá sa vždy v nejakej forme objavuje v každej poviedke či postave. V niektorých prípadoch majú príbehy nádych magického realizmu, inokedy je zápletka vyslovene absurdného charakteru. Niekoho zasa potešia typicky „dahlovské“  konce, v ktorých v úplne poslednej vete dôjde k nečakanému zvratu a skutočnému vyvrcholeniu deja. Nemožno prehliadnuť, že sa opakujú aj motívy tmy, temnoty, samoty, neznámych votrelcov a spoločníkov, ktorých identitu nepoznáme. A tu je azda jediný, no zásadný kameň úrazu celej zbierky – po celý čas na nás dolieha ťažoba, no nedostaví sa aspoň občasné odľahčenie, alebo zvrat v podobe grotesky či tragikomédie.