začalo sa to vskutku veľmi zaujímavými, citlivými a nápaditými, festivalovo úspešnými dokumentárnymi Slepými láskami (2008) – štyri príbehy nevidiacich ľudí, štyri podoby lásky a imaginácie. Elena sa teší na dieťa; učiteľ hudby Peter sa ponára do mora, jeho partnerka sleduje televíziu a pletie; Mirovi a Monike bránia v láske matky, človek je už raz taký, xenofóbny; mladučká Zuzana osvetlená monitorom počítača píše sladké prosby a sníva o princovi na bielom koni. „V osudových príbehoch nevidiacich chcem nachádzať hodnoty a krásu v ich živote,“ povedal režisér a ako povedal, tak aj urobil, krásu našiel.
Film Zázrak (2013), hoci príbehová fikcia, zostával v mnohom formálnom verný dokumentaristickému spôsobu zobrazovania a rozprávania. Šestnásťročnej Ele sa v ňom nežilo ľahko. Otec v dohľade nebol, mama mala doma nepríjemného partnera, spolu zosnovali zradu voči dievčine rozorvanej pubertou – namiesto k starej mame ju odviezli do reedukačného zariadenia. Rodinné vzťahy, dokonca vo všeobecnosti medziľudské, sú v tom filme v troskách. Lásky niet. Ale Ela po nej túži. Veľmi. Vyjde si po ňu do ulíc. Zázrak bol na môj vkus až príliš smutný film, trochu umelo beznádejný, priveľmi na seba poukazujúci.
Túto jeseň k nám zavítala Nina. Jej rovnomenná hrdinka bude mať čo nevidieť dvanásť rokov. Z istého uhla pohľadu krásny vek. Z iného uhla pohľadu vek nebezpečný, lebo sme ešte zraniteľní ako také malé decká, ale už všeličomu rozumieme, náš strach smrdí nástojčivejšie než voľakedy, vieme premyslieť niektoré konzekvencie, ale naozaj iba niektoré, preto sa nám porozumenie svetu v tej istej chvíli približuje i vzďaľuje zároveň, už v sebe máme silu vzdorovať nepriazni osudu, no je jej ešte žalostne máličko a vzdorovanie má pachuť márnosti.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.