dať nobelovku za literatúru pesničkárovi, také odvážne gesto sa už asi nezopakuje. Nobelovský výbor sa po vlaňajšej búrke kritiky asi rozhodol, že chce mať pokoj. Je síce pravda, že zase privoláva hnev rozľahlého fanklubu Harukiho Murakamiho, ale márna sláva, Murakami cenu ťažko dostane, na to je príliš „pop“. Zato Kazuo Ishiguro je voľba na istotu.
V podstate mu niet čo vyčítať. Je dostatočne intelektuálny, ale nie nezrozumiteľný (väčšinou), je to majster slova, ale nepreháňa to s manierou (väčšinou). Zaujímavý je aj tým, že jeho osobný príbeh je stelesnením hodnôt spolupatričnosti a tolerancie, ktoré je dnes dobré zdôrazňovať. Áno, aj o také detaily ide. Koniec koncov, hádam už nikto nepredstiera, že kritériá nobelovských akademikov sú výhradne literárne.
Niežeby mal sám Ishiguro niečo proti Bobovi Dylanovi, ktorého ocenenie minulý rok rozpútalo toľko búrok. Práve naopak, Ishiguro vtedy Dylanovo laureátstvo privítal a považuje ho za veľkého básnika. Pokiaľ ide o Ishigurovho krajana Murakamiho, tí dvaja na seba verejne nikdy nepovedali krivého slova. Obaja majú spoločné nielen japonské korene, ale aj zvláštne postavenie mimo svojej „rodnej“ literatúry. Murakamiho považuje väčšina japonských kritikov za podliezača populárnej vkusovej latky; Ishiguro je zase pre Japoncov primálo japonský.
pevné japonské korene v Británii
Ishiguro sa narodil v roku 1954 v meste Nagasaki, v povojnovom Japonsku, ktoré sa len pomaly stavalo na nohy. Jeho rodné mesto koncom druhej svetovej vojny takmer vyhladila atómová bomba – jeho matka tú hrôzu prežila ako 18-ročná. Jeho otec bol vedec, oceánograf, ktorému v roku 1959 ponúkli vo Veľkej Británii dvojročný výskumný projekt.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.