ide o relevantnosť. Rock a metal dostali do vienka auru (nad)pozemskosti, niekde z krajiny-nekrajiny, na polceste medzi rozprávkou a Evanjelijom podľa svätého Jána. Hľadá sa hrdina smrdiaci človečinou alebo skôr partia hrdinov, ktorí už podľa spoločnej fotky (ideálne bez dolepenia člena, ktorý nemohol prísť na fotenie) uistia poslucháča, že si poradia s každým drakom v okolí. K tomu dnes nie je na škodu, keď hrdina nie je úplne romantický, ale trpí minimálne rozdvojenosťou a kope podľa potreby raz za príšery, inokedy za kráľovstvo. Neviem, či by sme v súčasnom ohrozenom druhu hlasných drakobijcov našli mocnejších, ako sú atlantskí Mastodon. Je na to viacero dôvodov.
démoni v umeleckom DNA
Od začiatku nového milénia sa nečakane a bez straty tváre vypracovali z hĺbok podzemia klubov až do classic rockom zaváňajúcej spoločnosti. Len ťažko sa dá uveriť, že skupina z takého extrémneho hudobného prostredia bude za pár rokov nominovaná na Grammy. Cenu síce nezískali, no z ceremoniálu bol gitarista Brent Hinds vyhodený pre nevhodné správanie. Už z jeho potetovanej tváre s výzorom piráta Červenofúza a s úsmevom šteniatka z geta sa dá mnoho vyčítať. Súbor by pokojne mohol hrávať výchovné koncerty na tému násilie v dospievaní, drogové a iné závislosti či problémové domácnosti...
Aj keď s vekom sa situácia umierňuje, spomínaní démoni im pobudnú zrejme ešte dlho nielen v umeleckom DNA. Rocková slabosť pre „zlobu“ tejto medzinárodne uznávanej kapele rozhodne nechýba a práve intuitívna a muzikálna práca s ňou pôsobí skôr ako niečo zabudnuté zo zlatých dní predpočítačových drsných gitár.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.