červenou niťou novej knihy Martina M. Šimečku je naša ľahostajnosť. Problém stručných dejín však nespočíva iba v ich stručnosti. Šimečkove dejiny sú veľmi osobné, takže sú skôr memoármi alebo esejami, ktorými opisuje určitý spoločenský jav. Kľúčový fenomén – ľahostajnosť – sa v nich zvýrazní, zatiaľ čo zvyšok ostane rozostretý a nedopovedaný. Taká je daň za stručnosť. No táto sondáž do našej kultúrnej pamäti je aj tak dôležitá.
priveľa či primálo čiernych labutí?
Na otázku, čo sme my Slováci vlastne zač, by sa dalo narýchlo uviesť viacero odpovedí. Martin M. Šimečka však nechcel rýchlu odpoveď, a tak odišiel na tri mesiace do lesa, zavrel sa do maringotky a tam, medzi diviakmi, medveďmi a poľnými myšami, premýšľal, ako by mala znieť jeho odpoveď. No a tam sa mu fenomén ľahostajnosti ukázal ako vpísaný národný kód, ktorý sprevádza naše mladé dejiny.
Šimečka ľahostajnosť pripisuje nielen anonymnému davu, ale aj konkrétnym jednotlivcom a pre istotu aj sebe samému. Naša národná ľahostajnosť sa týka najmä občianskej angažovanosti, nezáujmu o to, čo sa deje vo verejnom priestore, alebo čo sa deje konkrétnym ľuďom (napríklad ľahostajnosť slovenských spisovateľov k údelu Dominika Tatarku). Antickí Gréci by občiansku ľahostajnosť nazvali necnosťou, lebo povinnosťou dobrého občana bolo byť politicky činný, čiže sa osobne zúčastňovať na živote obce, mesta či štátu za akejkoľvek vlády.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.