Bazovského objektív

na čiernobielej fotografii vidíme ženu, ruky za hlavou, akoby pózovala fotografovi. Alebo si iba uväzuje šatku? Pri nej je vrece zemiakov, za ňou drevená ohrada a pažiť, na ktorej sa pásava dobytok. Vedľa fotografie visí v galérii na stene krásne farebný Bazovského obraz Pokušenie z roku 1936. Žena v tej istej polohe, takmer identická scéna, len pod jej nohami sa plazí mizerný had. Maliar z nej spravil starozákonnú Evu, čím nám povedal čosi viac: že keď sa pozeráme na tento výjav, nazeráme priamo do Raja. Tak sa cítil on sám, keď vtedy na roli odfotil tú neznámu ženu? Vŕta mi hlavou: sú v tom namaľovanom vreci aj tentoraz zemiaky? Alebo skôr rajské jablká určené na zvádzanie? Pohľadom preskakujem z obrazu na fotografiu a späť: dva autonómne druhy umeleckého výkonu od toho istého umelca. Odfotil si Bazovský ženu len ako skicu pre budúci obraz? Aj áno, aj nie.

Miloš Alexander Bazovský bol doteraz známy len ako maliar s príklonom k modernizmu. Slovenská národná galéria ho teraz predstavuje aj ako fotografa, hoci umelecká fotografia zrejme nikdy nebola jeho ambíciou a on sám používal fotoaparát iba v rokoch 1934 až 1944. Vlastniť v tej dobe fotoaparát bolo nepochybne prestížou a takmer statusovou záležitosťou moderného človeka, no Bazovského cesty sa zakrátko začali uberať smermi, ktoré si, žiaľ, on sám nevybral.

Bazovského fotografie nemajú presné datovanie, väčšina vznikla začiatkom 30. rokov, a teda v čase, keď sa najväčšmi rozvíjal jeho výtvarný prejav, v ktorom dominuje preňho také príznačné koloristické cítenie. Tento fauvistický prvok sa uňho začal objavovať najmä po návrate z Paríža, kam sa vybral spolu so Zolom Palugyayom ešte v roku 1929. Farby jeho obrazov nenapodobňujú realitu, ale odrážajú subjektívne a emotívne prežívanie autora. Práve v tomto období aj fotografuje.

„Vojnové časy neboli pre Bazovského ľahké: na fotografiách vidieť neraz jeho priateľa, maliara židovského pôvodu Arnolda Petra Weisza-Kubínčana.“

Niektoré z jeho záberov pôsobia naozaj tak, akoby si Bazovský robil iba fotografické náčrtky pre ďalšie výtvarné spracovanie. Iné sú len momentkami zo spoločných zážitkov s priateľmi, ďalšie sú zjavne štylizované a inscenované a poniektoré vznikli takmer ako dnešné selfies. Jedny sú ostré, iné rozmazané; na týchto je kompozícia v poriadku, na tamtých nie, lebo veraje dverí aj s postavou v nich sú, povedzme, naklonené aj o celých desať stupňov. Tu sú ľudia a tváre úplné, tam zas zrezané, akoby Bazovský neodhadol správny uhol, vzdialenosť aparátu od objektu. Alebo to bol výtvarný zámer? Na niektorých fotografiách sú len domy a krajina, na iných aj ľudia alebo aspoň náznak prítomnosti človeka, napríklad zo tridsať čerstvo vypraných košieľ a ďalšieho oblečenia rozvešaných po drevenom plote.