Revolúcie a evolúcie popkultúry

filip Olšovský: Rok hudobných producentov

Piatok, jeden z posledných v roku, a na FM-ku dohral nový singel skupiny Bad Karma Boy. Hubinák ochká nad tým, kam sa kapela od posledného albumu posunula a Baláž sa ho pýta, či náhodou nevie, ktorý producent za to môže – či Pišta Kráľovič alebo Jimmy Pé. Lepší epizodický príklad pre nedávno uplynutý rok asi neexistuje. Pokiaľ rok 2017 v slovenskej hudbe niekomu „patril“, boli to práve producenti.

Jedna vec je, že vydávali svoje vlastné nahrávky. Jimmy hral takmer bez prestávky celý rok, vydal EP Masika a koncom roka aj nasledovníka WuShu. Popritom stihol aj niekoľko spoluprác a koncertnú šnúru v Číne. Pišta bol ešte aktívnejší, ako FVLCRVM vydal úspešný singel Hi!, v Prahe predskakoval Machinedrumovi a s Jimmym absolvoval turné. No hlavne vydal so svojou domovskou kapelou Nvmeri album I Don’t Think So, jednu z najlepších nahrávok uplynulého roka na slovenskej scéne. Ani to všetko však stále nie je ten trend, o ktorom je reč a ktorý s prižmúrením oka zastrešil celý hudobný rok.

Tým trendom je skutočnosť, že najšikovnejší producenti „kecali“ do albumov aj iným muzikantom. Pišta Kráľovič posunul na ďalší level spomínaných Bad Karma Boy, Modré hory sa nechali zmastrovať v štúdiu Vlada Mellera (amerického Slováka, ktorý pracoval na Animals od Pink Floyd či Channel Orange od Franka Oceana) a taký Erik Horák robil vo svojom štúdiu Lososound zázraky celý rok, keď najprv prerobil Archívneho chlapca, potom nahral profi album polovážnym Saténovým rukám a na úplné inú úroveň vytiahol EP Elections in the Deaftown.  

Na začiatku nového roka sa to javí ako trend a je to len dobré. „Sám si to spravím najlepšie“ je pre amatérov, profíci si nechajú poradiť. Majú od koho a konečne to robia pravidelne. Najmä vďaka tomu sa rok 2017 v spätnom pohľade stane tým, v ktorom navždy zakapala unudená fráza „na slovenské pomery“.  

peter Bálik: Hudobná výmena generácií

Raz to muselo prísť. V svetovej popmusic došlo k výmene generácií. V minulosti sa to dialo takmer každých päť rokov, ale v poslednom čase stagnujúceho hudobného priemyslu sa tá mladá svojím hudobnými vkusom nevedela oddeliť od svojich rodičov, až teraz. Starí nerozumejú mladým a mladí zas starým. A to je dobre. Začalo sa to pomerne nenápadne. Napríklad aj malou kauzičkou, keď raper Kanye West a speváčka Rihanna nahrali s Paulom McCartneym spoločnú pesničku FourFive Seconds. Internetmi sa začali šíriť statusy tínedžerov, ktorí sa pýtali, kto ten McCartney vlastne je, respektíve, že Kanye West je taký skvelý umelec, že dá priestor aj neznámym a začínajúcim umelcom ako je Paul. 

Pred dvoma-tromi rokmi to znelo ako bizarnosť, dnes je to realita. Stávame sa svedkami konca starých časov. Tých, ktorým The Beatles nebude nič hovoriť, bude čoraz viac. Starí umelci tu zostávajú pre všetkých, ale ich tvorba bude čoraz viac témou diplomových prác. 

Platí to aj pre hudobníkov, ktorí síce vypredávajú štadióny, ale sú už príliš starí na to, aby vedeli osloviť mladých. Írska skupina U2 sa o to pokúsila najnovším albumom Songs Of Experience, ale nakoniec aj oni musia priznať, že im definitívne utiekol autobus. Za veľmi krátky čas sa z donedávna aktuálnej kapely stali rockoví dinosauri.

Aj žánre, ktoré sa tvárili, že tu budú navždy, sú na ústupe. Napríklad, keď minulý rok vydali Queens Of The Stone Age nový album, mnohým došlo, že je to jeden z mála rockových albumov, ktorý v minulom roku bodoval v hitparádach. Rocková hudba dnes patrí skôr do subkultúry, stačí si uvedomiť jednoduchý fakt, že predaj elektrických gitár v USA klesol o štvrtinu. A keď spevák Queens Josh Homme kopancom zostrelil mladú fotografku pod pódiom, rýchlo zistil, že nedotknuteľnosť rockových hviezd je preč a musel sa ospravedlniť.

„Slovensko zažíva filmovú renesanciu. A ak aj nie hneď, aspoň sa zbavilo komplexu, že sa nevie predať.“

Úspech sa dnes meria klikmi a tu stará generácia prehráva na celej čiare. Napríklad Despacito je na Youtube najklikanejšou skladbou všetkých čias, ale vedel by mi niekto povedať, čo je na nej výnimočné? Z pohľadu skúseného poslucháča sa nijako neodlišuje od ostatných hitparádových songov.