keď sa však o tom, čo patrí do klenotnice slovenskej architektúry, bavia znalci, rebríčky vyzerajú inak. Rešpektovaný slovenský historik architektúry Matúš Dulla považuje za „korunné dielo slovenskej národnej kultúry i celej slovenskej architektúry dvadsiateho (a nielen dvadsiateho) storočia“ bratislavské krematórium od architekta Ferdinanda Milučkého. Nie je v tomto názore osamotený, Milučkého krematórium znalci zhodne označujú za kľúčové dielo povojnovej slovenskej architektúry.
Vysvetliť, prečo je práve Milučkého bratislavské krematórium tou naj stavbou, nie je pre laikov celkom jednoduché. Tá stavba je totiž mimoriadne introvertná, jej kvality nekričia, sú skryté kdesi v jej atmosfére, premyslenej kompozícii, výbere materiálov, harmonickej asymetrii, horizontálnej štruktúre, v prepojení interiéru a exteriéru... Vysvetliť tieto kvality a priblížiť krásu bratislavského krematória aj ľuďom, ktorí nie sú práve znalci architektúry, sa Dulla podujal spolu s fotografkou Oljou Triaškou Stefanović. Fotky a text sa v ich knihe Na konci cesty. Krematórium v Bratislave dokonale podporujú. Keď už máte dosť čítania a túžite vidieť to, o čom autor píše, prídu na rad fotografie s mrazivou zimnou atmosférou, so zadumaným smútkom, ktorý však neubíja, skôr povznáša.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.