ešte kým to začalo byť otravné, kedysi okolo roku 2003, vtrhol na scénu istý Jamie Cullum s vtedy osviežujúcim prístupom. Umne miešal džezové a swingové klasiky s modernými hudobnými postupmi. A aj keď išlo stále o pop, akurát v trochu kultivovanejšej a slušnejšej verzii, Jamie pôsobil ako posol novej doby. Takej, v ktorej sa dá bez problémov do prítomnosti preniesť každá, nech aj v pivnici zaprášená klasika.
„Ešte donedávna nevedel ani čítať noty a hral iba podľa sluchu.“
Medzičasom mu na tento vlak prisadlo príliš veľa hudobných kolegov na to, aby dokázal aj po vyše desiatich rokoch na scéne udržať pozornosť nenásytného publika.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.