Rock ešte nie je dead

prečo zrazu ten návrat?

Vrátil som sa. Pesničky Tublatanky sa v ľuďoch zakorenili. Tak som sa rozhodol, že ešte raz vyleziem a spravím im radosť.   

od Zväzu autorov a interpretov (ZAI) si dostal cenu spevák roka. A to si minulý rok odohral len štyri koncerty. Ako je to možné?

Aj som si hovoril, či je to zaslúžené. Predtým sme si s Martinom Sarvašom hovorili, že by nebolo celkom ideálne, keby som vyhral, lebo si niekto môže myslieť, že za tým niečo je. Skôr si myslím, že mi to dali preto, že som sa odhodlal opäť spievať, a tie koncerty sa pripočítali k ostatným predtým. 

kedysi si mal veľký hlasový rozsah. Platí to aj dnes? 

Po koncerte v Bratislave som hovoril s Rasťom Otčenášom a ten mi povedal, že spievam lepšie ako zamlada.

niektorým spevákom hlas postupne padá, ale je zopár takých, ktorým hlas zostáva nemenný.

Aj ja som bol zvedavý, ako som na tom. Začal som cvičiť a zistil som, že to ide. Nešlo to hneď, ale len čo som rozcvičil hlasivky, bolo to tam. Keby to tam nebolo, tak nerobím tento rozhovor.

aké je to, stáť po tých rokoch na pódiu a hrať svoje staré veci?

Fantastické. Práve preto, že som mal dlhú pauzu, je to ešte lepší pocit.  Stretol som starých kamarátov. Som rád, že som sa na to dal. 

aký je rozdiel medzi tým, keď si začínal, a teraz?

Vtedy sme boli mladí a mali sme všetko pred sebou. Teraz je to trochu iné. (Smiech.) Ale práve preto si to dnes viac cením. 

vráťme sa na začiatok. Si skvelý hudobník a spevák. Pochádzaš z muzikálnej rodiny?

Nie, ale mama hrala na klavíri. Už ako malý som mal k hudbe vzťah. Ako päťročnému mi učarovali husle.

husle? Tie sa dávajú deťom za trest, nie?

Preto to hovorím. Husle sa vnucujú, ale ja som nútil rodičov, aby mi ich kúpili. Keď som dospel, už neboli veľmi atraktívne. Presedlal som na gitaru.  

aké boli tvoje prvé vzory?

The Beatles, potom Led Zeppelin. 

história Tublatanky je známa. Ďuro Černý ťa oslovil na jednej tanečnej zábave, kde ťa videl hrať. Ako si na to spomínaš?

V sedemnástich som začal hrať v zábavovej kapele Mentol. Na Slovensku vtedy hrali zábavové skupiny Taktici, Elán a medzi nimi aj my. Patrili sme medzi takú elitu. Keď ma oslovili, už vtedy som rozmýšľal, že ma Mentol nebaví. Chcel som hrať vo vlastnej kapele a hlavne vlastné pesničky. To isté chcel Maťo aj Ďuro. Tam sme sa všetci stretli.

po prvom koncerte ste hneď dostali ponuku nahrať prvý album.

Nebolo to hneď. Odohrali sme zopár koncertov. Začiatkom osemdesiatych rokov došlo k spoločenskému uvoľneniu. V Opuse vyčlenili peniaze na to, že sa nahrajú nejaké mladé kapely. Vtedy prichádzali do úvahy skupiny Demikát a Tublatanka. Nejakým riadením osudu sme to dostali nakoniec my. 

existovali hlasy, že vy môžete vydávať albumy a iný nie. Ako to dnes vnímaš? Vyčíta ti to dnes niekto?

Nie. Táto téma sa občas objavuje, ale skôr v žartovnom zmysle. Tublatanka ukázala, že si ten úspech zaslúžila. Keby sme ponuku nahrať album nedostali, aj tak si myslím, že by sme boli úspešní. Kapela mala svoju víziu.

to je pravda. Mali ste úspešné hity aj plné koncerty.

Tublatanka skutočne vyletela. Ovplyvnila celú scénu. A myslím, že ju ovplyvňuje dodnes. 

ako z odstupu času vnímaš prvé roky Tublatanky?

Mladí dobývajú svet a my sme ho dobývali s pomocou našej kapely. Otváralo nám to dvere. Boli sme mladí so všetkým, čo k tomu patrí. Okolo Tublatanky sa vytvorila bratislavská komunita. Cítili sme sa ako vyvolení. Brali ako sme to ako samozrejmosť. 

„Keby sme ponuku nahrať album nedostali, aj tak si myslím, že by sme boli úspešní.“

robili ste prehrávky?

Áno, ale nepozerám sa na to negatívne. Bol to iný svet, ale vedeli sme v ňom celkom dobre existovať a dosiahnuť pomerne veľa. Nerád spomínam na všetky detaily života za socializmu, nebolo to ideálne, ale dokázali sme osloviť ľudí a vstúpiť do ich sŕdc. V osemdesiatych rokoch sme boli noví. Aj predtým boli kapely, ale v tom období došlo k istému posunu. Vtedy sa začal formovať hudobný šoubiznis na Slovensku.